kolaps2012: Vznik bubliny hypotekárneho trhu

Stiahnuť celú publikáciu: Inflačné činitele svetovej ekonomiky a opatrenia proti ich dopadom

V roku 2007 začala na svetových finančných trhoch praskať hypotekárna bublina. Jej dôsledok sa prejavil vo forme najväčšej hospodárskej krízy od čias krízy v tridsiatych rokoch. Od roku 2008 sme mali možnosť byť svedkami neštandardných monetárnych nástrojov, ako sú úrokové miery centrálnych bánk blízko nuly či kvantitatívne uvoľňovanie. Poskytnutie záchranných balíkov stabilizovalo situáciu na svetových finančných trhoch a gigantické bankové inštitúcie boli zachránené pred krachom. Avšak excesívna akumulácia dlhu a jeho viazanie na množstvo komplexných finančných nástrojov so zložitou štruktúrou môže opäť spustiť reťazovú reakciu insolvencie finančných inštitúcií.

Prasknutie bubliny na hypotekárnych trhoch USA sa udialo v špecifickom sektore tzv. subprime hypotekárnych pôžičiek. Subprime sektor tvorili hypotéky klientov s nižšou bonitou a vyšším rizikom. Aplikácia modelov analýzy rizika štandardných dlhových nástrojov na rizikové záväzky umožnila určitý typ finančnej alchýmie, prostredníctvom ktorej bolo možné z rizikových hypoték vytvoriť vysoko kvalitné finančné nástroje so špičkovým ratingom. Avšak takýto prístup k dlhu a jeho distribúca naprieč celým svetovým finančným systémom by nebol možný, bez legislatívnych úprav americkej legislatívy na konci deväťdesiatych rokov, za účelom odstránenia bariér medzi investičnými a komerčnými finančnými inštitúciami. Celý mechanizmus vytvárania dlhu poháňali lacné peniaze, v dôsledku nízkych úrokových mier.

Kríza hypotekárnych trhov bola ovplyvnená troma hlavnými činiteľmi:

· Odstránenie legislatívnych bariér a finančná liberalizácia

· Aplikácia IT technológií v procesoch analýzy rizika

· Nízke úrokové miery

Liberalizácia finančného trhu

Hospodárska kríza, ktorá nasledovala po krachu na akciovej burze v roku 1928, so sebou priniesla vlnu deflácie. Počas „bláznivých“ dvadsiatych rokov sa spotreba financovala prostredníctvom úverov a rast dlhov po čase prekročil produkčné kapacity ekonomiky. Konzum poháňaný lacnými úvermi vytvoril nadspotrebu. Veľká hospodárska kríza je jasným príkladom toho, že keď dlh, či už verejný alebo individuálny, prekročí možnosti ekonomiky na jeho správu, ekonomikou sa postupne rozvinie séria bankrotov, z trhu sa vytráca likvidita a nastáva deflácia. Finančné špekulácie na akciovej burze prostredníctvom požičaných peňazí, ktoré hospodársku krízu spustili, vytvorili dojem, že dni prosperity nebudú mať konca. Ekonomická depresia, ktorá nasledovala bola ukončená až druhou svetovou vojnou a následným preskupením globálneho finančného systému. Prístup politických štruktúr do začiatku krízy bol voči dianiu v ekonomickej sfére pasívny. Dôsledky hospodárskej krízy, znehodnotenie veľkého množstva produktívneho kapitálu a drastické zníženie životnej úrovne zmenili tento postoj. Aby sa zamedzilo špekuláciám a zamedzilo sa opakovaniu takejto situácie, boli vykonané legislatívne zmeny Zákonom o bankách z roku 1933, tiež známym ako Glass-Steagall Act. Hlavou náplňou zákona bolo zabránenie bankovým inštitúciám podnikať v inom type finančného trhu ako je trh bankový. Medzi komerčné a investičné finančné inštitúcie bola postavená bariéra, ktorá zaručovala, že prostriedky klientov nebudú zneužité na špekulatívne obchody. Pred schválením zákona dochádzalo v bankách ku konflikte záujmov. Mohli napríklad úverovať podniky a zároveň obchodovať ich akcie. Ak sa podnik, ktorému banka požičala peniaze, dostal do problémov a hrozila banke strata, mohla jeho akcie ponúknuť svojim klientom. Tým podnik získal kapitál na splatenie dlhu banke ale noví vlastníci akcií mali v portfóliu rizikové finančné nástroje. Týmto spôsobom mohli banky svoje straty prenášať na klientov. Banka mohla plniť úlohu komerčnej banky a zároveň dílera akcií a dlhopisov. Aby sa zabránilo riskovaniu s úsporami občanov, zákon oddelil tieto dve funkcie finančných inštitúcií.

Po kríze ekonomiky Spojených štátov v 70. rokoch sa začal politický a finančný establišment USA orientovať smerom k liberalizácii. Liberalizácia finančného sektora, ktorá začala v 80. rokoch, znamenala pre finančné spoločnosti zvýšenie ziskov, umožnila efektívnejšie zdieľanie rizika, avšak napomohla k vytvoreniu bubliny Savings and Loans spoločností. Myšlienka znižovania dohľadu nad finančnými spoločnosťami mala v administratíve USA svojich priaznivcov. V roku 1987 bol za predsedu centrálnej banky USA zvolený Alan Greenspan. Pred nastúpením do tejto funkcie pôsobil Greenspan ako poradca viacerých finančných inštitúcií, medzi ktoré patrila napríklad aj banka J.P. Morgan. Taktiež mal kreslo v správnych radách spoločností ako Mobil Oil Corporation, Morgan Guaranty Trust Company a J. P. Morgan & Co. Inc. Taktiež pôsobil ako riaditeľ Council on Foreign Reations. (Engdahl, 2009, s. 307). Greenspan preferoval zvláštnu kombináciu názorov ohľadom zasahovania štátu a centrálnej banky do podnikania finančných inštitúcií. Po svojom nástupe do kresla predsedu centrálnej banky na záchranu akciového trhu uvoľnil veľké množstvo prostriedkov, keď v októbri 1987 padali akciové indexy. Index Dow Jones padol o 508 bodov, čo bol najprudkejší prepad v histórii indexu. Akciový trh bol zachránený s prispením derivátových operácií na Chicagskej burze a Greenspan prezentoval svojimi vyjadreniami a krokmi, že niektoré finančné inštitúcie sú priveľké na to aby padli a museli byť preto zachránené zásahmi centrálnej banky.

Na druhej strane sa však predseda centrálnej banky zasadzoval o zrušenie zákonov, ktoré zväzovali bankám ruky pri vytváraní určitých typov finančných nástrojov či neumožňovali narábať s určitými typmi vkladov podľa želania bánk. Osobne obhajoval odstránenie účinnosti zákona Steagall-Glass. Pred Výborom pre dohľad nad bankovými a finančnými službami 11. februára 1999 vyjadril svoj postoj nasledovne:

„Podporujeme a robili sme tak po mnohé roky, rozsiahle prehodnotenie H. R. 10 vo vzťahu k zákonu Glass-Steagal a Bank holding company act, čím by sa odstránili legislatívne bariéry proti integrácii bankových, poistných a sekuritizačných aktivít. Existuje virtuálna jednohlasnosť medzi všetkými zúčastnenými – ako verejnými tak aj privátnymi – ktoré sa nazdávajú, že tieto bariéry by mali byť odstránené. Technologicky poháňané rozšírenie nových finančných produktov, ktoré umožňujú minimalizáciu štruktúrovaného rizika, ktoré v čoraz väčšej miere kombinuje charakteristiky bankových, poistných a sekuritizačných produktov do jedného finančného produktu.“ (Greenspan, 1999)

Lobbying finančných inštitúcií, viera v nové technológie, ktoré dokážu objektíve vyhodnotiť a distribuovať riziko a trend liberalizácie finančných inštitúcií vytvoril tlak na odstránenie systémových bariér vytvorených v reakcii na Veľkú hospodársku krízu. Účinnosť zákona Steagall-Glass bola odstránená počas administratívy prezidenta Billa Clintona v novembri roku 1999, čím boli legislatívne bariéry pre vytváranie exotických trhových derivátov odstránené. Tento krok umožnil vytvárať komplexné nástroje a modely umožňujúce rozdeliť, selektovať a zoskupiť riziko podľa požiadaviek portfólia, bez ohľadu na pôvod prostriedkov.

Zákon Gramm-Leach-Bliley, ktorý anuloval zákon Steagal-Glass, začal éru sekuritizácie. Tá umožnila narábať s dlhmi a rizikom úplne novým spôsobom, pretože banky mohli nielen vytvárať hypotéky, ale stali sa aj ich distribútormi. Toznamená, že sa mohli dlhových nástrojov zbaviť ich odpredajom tretej strane. Sekuritizácia je finančná inovácia, ktorá prispela k rozvoju hypotekárneho trhu tým, že umožnila získať na financovanie dlhov oveľa väčšie zdroje. Banky nemuseli držať vo svojom portfóliu dlhy, ktoré vytvorili. Mohli sa rozhodnúť, či budú získavať príjem z finančného toku, ktorý hypotéka zabezpečovala, alebo ich mohli predať investorom. Za tieto transakcie banky zbierali poplatky. Odpredaj umožnil banke nielen zbaviť sa hypotéky, ale zároveň uvoľnil prostriedky pre vytvorenie nových dlhov. Z banky sa stala nielen inštitúcia, ktorá požičiavala peniaze na nákup nehnuteľnosti, ale zároveň aj dealer, ktorý s týmito hypotékami mohol obchodovať. Pre banky bol tento systém výhodný, pretože nemuseli prostriedky dlhodobo držať viazané v hypotékach, čím sa uvoľnil kapitál pre tvorbu väčšieho počtu dlhov. Taktiež umožňoval uvoľniť kritériá pri poskytovaní hypotekárnych úverov, pretože menej bezpečné hypotéky mohli banky predať investorom, ktorí o ne mali záujem a neohrozovali tak ich stabilitu. Z dlhodobého úveru, ktorý banka obyčajne poskytovala ako hypotéku, sa pre banku stal krátkodobý úver, ktorého sa mohla zbaviť. Model správy hypoték systémom „Vytvoriť a držať“ sa zmenil na systém „Vytvoriť a predať“. Zatiaľ čo v roku 1980 sekurtizáciou prešlo len 11% hypoték a zvyšok ostával v knihách bánk, v roku 2008 banky vo svojich portfóliách držali len 41% hypoték. Ostatné odpredávali investorom. Za toto obdobie vzrástol hypotekárny trh USA z 958 miliárd dolárov na 11,3 bilióna dolárov. (Berth, 2009, s. 255)

Technologická revolúcia vo finančníctve

V deväťdesiatych rokoch svet prešiel revolúciou v oblasti informačných a výpočtových technológií. Do nových výpočtových a komunikačných možností sa vkladali veľké nádeje. Očakávalo sa, že nové technológie zmenia svet od základov. Avšak mnohé predikcie, vrátane revolúcie, ktorú mali priniesť vo finančníctve, sa nenaplnili. Bublina internetových spoločností bola dôkazom, že nie je možné postaviť stabilný hospodársky rast na očakávaniach, ktoré sa nenaplnia. IT spoločnosti si získali v deväťdesiatich rokoch popularitu natoľko, že nemuseli roky produkovať prakticky žiadny zisk a aj napriek tomu cena ich akcií rástla. Nové možnosti týchto technológií, prístup k veľkému množstvo dát online, výpočty komplexných matematických modelov a komunikácia v reálnom čase na globálnej úrovni, zmenili pohľad aj na hodnotenie a manažment rizika finančných produktov. Prenos informácií a koordinácia činností v globálnom meradle zefektívnili rozhodovacie procesy. Náročné simulačné algoritmy vývoja trhových derivátov mohli vďaka technológiám využívať aj ľudia, ktorých znalosti matematiky a štatistiky boli obmedzené. Rovnaké technológie umožnili kalkulovať a zoskupiť skupiny hypoték do najefektívnejšej konfigurácie, ktorej výsledný raiting bol špičkový aj napriek tomu, že kvalitných a bezpečných dlhov bolo v konfigurácii len 80% alebo menej.

Technologické inovácie v oblasti kalkulácií komplexných štatistických modelov vytvorili možnosti, ktoré zmenili pohľad na to akým spôsobom hodnotiť a distribuovať riziko. Obrovské množstvo dát mohlo byť porovnávané a hodnotené behom krátkeho času. Vytvoril sa predpoklad, že keď sa vyhodnotia vzájomné korelácie rizika straty veľkého počtu hypoték (alebo akýchkoľvek iných záväzkov, ako sú lízingy na automobily alebo dlhy kreditných kariet), potom je možné dosiahnuť takú kombináciu balíka záväzkov, ktorej celková pravdepodobnosť straty bude nízka. Dosiahnutím nízkej vzájomnej korelácie bankrotov v balíku hypoték bude celý balík tvoriť bezpečnú investíciu s vysokým ziskom. Straty malého počtu hypoték v balíku nahradia zisky iných a priemerný výnos balíka bude stabilný. S touto revolučnou myšlienkou prišiel na Dr. David X. Li, čínsky matematik ktorý od roku 1997 pracoval v Canadian Imperial Bank of Commerce a od roku 2004 v spoločnosti Berclay´s. V tomto čase publikoval svoj článok O koreláciách zlyhania: Kopulový prístup (Salomon, 2009). V štatistike sa kopuly využívajú na výpočet korelácie náhodných premenných. Banky sa na základe tohto prístupu začali viac zameriavať na to, aké sú vzájomné korelácie medzi jednotlivými hypotékami než na schopnosť klientov svoje hypotéky splácať. Li-ho vzorec, „známy ako funkcia gaussovskej kopuly, vypadal prevratný, pretože prostredníctvom tejto inovatívnej finančnej technológie bolo možné modelovať veľmi komplexné riziko jednoduchým spôsobom a tak presne, ako dovtedy nebolo možné. S týmto brilantným prístupom Li umožnil burzovým obchodníkom predávať obrovské množstvá nových finančných inštrumentov a expandovať tak finančný trh do nepredstaviteľných úrovní“ (Farrell, 2010, s. 22)

Hypotekárny trh bol pre využitie tohto prístupu ideálny, pretože v histórii USA nebol zaznamenaný pád hypotekárneho trhu v celej krajine zároveň. Uvoľnenie legislatívy umožnilo nielen koncentráciu bánk do niekoľkých megabankových inštitúcií, ale odstránilo aj regionálne bariéry, čím sa mohli banky zamerať na celý hypotekárny trh v USA. V čase, keď mohli banky pôsobiť iba na obmedzenom území, vzájomné korelácie pravdepodobnosti zlyhania boli veľké. Ak by sa banka pokúsila aplikovať myšlienky Dr. Li napríklad na trh nehnuteľností v Detroite, potom by vzájomné korelácie boli veľmi vysoké. V prípade komplikácií v automobilovom sektore by lokálny realitný trh utrpel straty. Balík hypoték nehnuteľností z jednej oblasti by bol preto veľmi nebezpečný. Účelom bolo vytvoriť taký balík hypoték, ktorých vzájomné väzby boli čo najmenšie. Avšak operáciami na celom území USA, na všetkých typoch dlhových trhov a kategórii klientov sa dal vytvoriť mix balíka hypoték s minimálnou vzájomnou závislosťou. V balíku tak mohla byť hypotéka automechanika z Detroidu, zubára z Kalifornie a robotníka zo Seattle. Ak sa dosiahla nízka závislosť jednotlivých záväzkov, teoreticky bol balík nízko rizikový.

Vďaka rozvoju IT sektora mali finančné inštitúcie k dispozícii veľké množstvo dát. Využívali sa historické dáta zamestnanosti, vývoja technologických trendov, cyklického vývoja ekonomiky a vonkoncom čohokoľvek, čo mohlo zobjektívniť výpočet vzájomnej korelácie rizikovosti jednotlivých účastníkov. Tento mechanizmus bol aplikovaný pri vytváraní komplexných dlhových derivátov CDO – Collaterized Debt Obligation, voľne preložené ako zabezpečená dlhová obligácia. Tento nástroj kombinoval dlhy rôznej úrovne a štruktúry do jedného finančného nástroja. CDO vysokej triedy obsahovalo asi 88% bezpečných dlhov s hodnotením Senior AAA. Zvyšok tvorili dlhopisy nižších stupňov. Avšak aj napriek tomu, že CDO obsahovalo iba 88% špičkových dlhopisov, celkový rating CDO bol taktiež špičkový a to vďaka nízkej vzájomnej korelácii všetkých jednotlivých menej bezpečných záväzkov. Nízky vzájomný vzťah hypoték voči ostatným hypotékam v balíku navzájom vylučoval, aby niekoľko nevýnosných dlhov ovplyvnilo výnosnosť veľkej väčšiny ostatných hypoték. Napriek tomu, že niekoľko hypoték bolo nevýnosných, balík ostal výnosný a bezpečný, súdiac podľa štatistických údajov. Kombinovanie a narastanie komplexnosti týchto nástroj viedlo do takého štádia, v ktorom sa vytvorili balíky z balíkov balíkov hypoték, takzvané CDO-cubed. Napríklad CDO deriváty 2. triedy - CDO.squrared boli derivátové balíky s obsahom kvalitných dlhopisov 60% a aj napriek tomu mali vynikajúci raiting. (Berth, 2009, s. 157). Banky prišli na spôsob, ako robiť z veľkého množstva, nie veľmi atraktívnych záväzkov, bezpečné investície, ktoré mohli kupovať aj konzervatívni investori, ako sú napríklad dôchodkové fondy.

V takýchto komplexných derivátoch sa reálna rizikovosť jednotlivých dlhov strácala. Dostalo sa do nich mnoho tzv. NINJA hypoték. NINJA je skratkou pre no income, no job and asset - žiadny príjem, žiadna práca a majetok. Hypotéky sa poskytovali aj zákazníkom, ktorí ich nemali možnosť splatiť a dokonca nemali ani žiadny majetok v prípade bankrotu. Dôležité bolo, že mali s ostatnými dlhmi v balíku nízku koreláciu. Banky aplikovali prístup, ktorý fungoval na štandardnom hypotekárnom trhu – vzájomná úroveň korelácie rizika – na subprime trhu chudobných klientov, ktorých bonita bola na veľmi nízkej úrovni. Banky však viac zaujímala vzájomná korelácia, ako bonita klientov. Rizikové dlhy mohli nielen predať investorom a zbaviť sa tak zodpovednosti, ale navyše z nich mohli vyrobiť kvalitné investičné nástroje. Celý proces sa javil bezpečný a výhodný pre každú stranu. Konflikt záujmov padá aj na ratingové agentúry, ktoré hodnotili dlhopisy podľa mechanizmov podliehajúcich obchodnému tajomstvu. Faktom však je, že finančné inštitúcie, ktoré si nechávali svoje balíky hypoték hodnotiť, boli pre ratingové agentúry platiaci zákazníci. Teda tí, ktorým boli vydávané hodnotenia, za tieto hodnotenia platili ratingovým agentúram. Medzi rokmi 2005 až 2007 nastal obrovský prepad hodnotení vydaných ratingov, po novom zohľadnení ich skutočnej rizikovosti. V roku 2007, tri svetové agentúry, ktoré majú prakticky monopol na vydávanie ratingov, podhodnotili viac ako polovicu všetkých hypotekárnych derivátových nástrojov (viz. obrázok 9).

Obr. 9: Percentuálna zmena ratingu dlhopisov krytých hypotékami jednotlivými agentúrami v roku 2007

Zdroj: Berth, 2009, str. 159

Keďže mnohé portfólia fondov, hlavne konzervatívnych, ako sú napríklad dôchodkové fondy, musia obsahovať bezpečné dlhopisy, nastal hromadný odpredaj na derivátových trhoch. Ak sa rating dlhopisu znížil, musel byť odpredaný, aby sa zachovala charakteristika portfólia. Postupným znižovaním ratingov CDO dlhopisov nastal čoraz rýchlejší odpredaj a ich ceny na trhu klesali. Viaceré finančné inštitúcie si neboli, kvôli komplexnosti týchto balíkov, isté čo sa v balíkoch za ratingom v skutočnosti skrýva. Bublina na hypotekárnom trhu začala praskať. Banky, ktoré poskytovali úver nízko bonitným skupinám obyvateľstva, s vedomím, že ich skombinujú v balíku iných dlhov a časom predajú investorom, vlastnili veľké množstvá bezcenných hypoték a dlhopisov. Tieto nástroje boli zároveň „poistené“ CDS derivátmi. Banky museli poškodeným investorom vyplácať poistné a zároveň na seba preberať nástroje, ktorých hodnota neustále klesala. Mnohé sa ocitli na hranici bankrotu, pretože nemali žiadne peniaze a v knihách mali množstvo rizikových a nevymožiteľných dlhov. V jeseni 2008 dospela situácia do takého štádia, v ktorom vzájomná nedôvera bánk zastavila medzibankové úverovanie. Finančný systém sa ocitol na hranici kolapsu. Záchranné balíky vlád USA a Európskej únie boli nevyhnutné pre jeho stabilizáciu.

Nízke úrokové miery

Liberalizácia finančného trhu a nové technológie umožňujúce kombinovať riziko veľmi komplikovaným spôsobom sú dôležitými, ale nie jedinými faktormi, ktoré prispeli k vzniku bubliny na hypotekárnom trhu. Nedosiahli by výrazný vplyv, keby finančné inštitúcie nemali k dispozícií lacné peniaze. Bez lacného zdroja financovania špekulatívnych obchodov nie je jednoduché nafúknuť trhovú bublinu. Pri vyšších úrokových mierach sú investori opatrnejší a vyberajú si bezpečnejšie investičné možnosti. Avšak ak sú prostriedky lacné, rastie aj riziko s akým sa investuje na finančných trhoch.

Centrálna banka USA počas deväťdesiatych rokov udržiavala úrokovú mieru približne v rozmedzí 5 – 6 %. Na technologických indexoch sa však vytvorila bublina IT spoločností a ekonomika sa začala prehrievať. Úrokové miery na konci roku rástli, technologická bublina praskla a ekonomika USA sa dostala do recesie. Navyše, teroristický útok na svetové obchodné centrum prehĺbil neistotu investorov voči ekonomike USA. V reakcii na vzniknutú krízu, centrálna banka USA stlačila úrokové miery pod dve percentá v priebehu jedného roku, ako je prezentované na obrázku 5 a v nasledujúcich rokoch až na 1%. Takéto prudké zvýšenie dostupnosti zdrojov umožnilo lacné požičiavanie aj na rizikové investície. Špekulatívnu náladu taktiež podporovala neistota, ako dlho budú takéto lacné prostriedky k dispozícii. Finančné inštitúcie sa snažili využiť šancu a čo najrýchlejšie investovať lacné prostriedky.

Naskytla sa možnosť využiť lacné prostriedky na nákup a predaj dlhových inštrumentov s veľkým ziskom a bez zodpovednosti. Investori sa spoliehali na hodnotenia balíkov na základe matematických a štatistických modelov korelácií hypoték. Lacné peniaze zabezpečovali funkciu celého systému tvorby dlhových nástrojov, pretože bez dostatočného množstva lacných zdrojov by tieto obchody pre banky neboli atraktívne. Rizikové hypotekárne úvery pre sub-prime trh však mali, pretože sa jednalo o nízko bonitných klientov, nastavenú pohyblivú úrokovú mieru. V čase nízkych úrokových sadzieb sa preto javili tieto hypotéky pre klientov ako veľmi výhodné. Avšak, keď od roku 2004 začala úroková miera rásť, sub-prime hypotéky začali bankrotovať, pretože nízko bonitní klienti nedokázali ustáť stále rastúce úroky svojich záväzkov. Centrálna banka USA dvíhala úrokové miery, pretože sa obávala prehrievania ekonomiky a nafukujúcej sa hypotekárnej bubliny. Čím viac však dvíhala úrokové miery, tým spravila splácanie hypoték pre rizikových klientov náročnejšie. Úrokové miery rástli päťnásobne behom troch rokov stabilným tempom. Každým kvartálom sa tak viac a viac hypoték s nižším ratingom stávalo nevymožiteľných, a keďže boli z týchto riskantných hypoték zostavené CDO balíky, prejavilo sa to aj na ich výnosnosti a rizikovosti. Trh hypotekárnych derivátov sa ocitol v problémoch. Ratingové agentúry začali znižovať hodnotenia dlhových derivátov. Výnosnosť investičných fondov a bánk začala byť ohrozená, pretože v ich portfóliách sa kvalitné deriváty začali meniť na priemerné, či dokonca stanové investície. Nastal panický odpredaj týchto derivátov, ktoré boli taktiež v populárnom žargóne nazvané toxické aktíva.

Podstatnou mierou sa na vytvorení hypotekárnej krízy podieľali aj deriváty typu Credit Deafult Swap (CDS). CDS je derivát, ktorý svojou štruktúrou pripomína poistenie. Vlastník obligácie alebo derivátu si môže svoju investíciu prostredníctvom CDS derivátu poistiť. Jedna strana, napríklad banka, prevezme na seba povinnosť odkúpiť stratovú investíciu a vyplatiť stratu investorovi. Ten na oplátku pravidelne za toto „poistenie“ platí banke dohodnutú sumu. Z takéhoto derivátu sa stáva nástroj, ktorý vytvára hotovostný tok splátok investora a dá sa obchodovať ako akýkoľvek iný nástroj. Ak však bude investícia stratová, je povinný držiteľ CDS derivátu investorovi zaplatiť stratu a odkúpiť stratovú investíciu. Keďže bol trh mimo dohľadu regulátorov, na jednu investíciu mohlo byť vypísaných viacero CDS derivátov. CDS deriváty sa mohli voľne obchodovať, investori si mohli vzájomne poisťovať investície a vytvárať stávky na to, či niekomu balík investícií skrachuje.

Veľké množstvo CDS derivátov zabezpečujúcich veľké množstvo CDO derivátov spôsobilo, že banky sa ocitli behom krátkeho času na hranici bankrotu. Museli investorom nielen vyplácať veľké množstvo strát a doslova krvácali peniaze, ale navyše boli povinné tieto stratové investície skupovať. To znamená, že ich rizikovosť sa zvýšila a ostatné banky im odmietli poskytnúť pôžičky. Postihnuté banky tak nielenže utrpeli veľké straty, ale zároveň boli odrezané od všetkých zdrojov financovania. Celá lavína záväzkov sa začala prudko rútiť na finančný systém. Nie je náhodou, že konzervatívny investor Warren Buffett nazval deriváty ekonomickými zbraňami hromadného ničenia.