Stiahnuť celú publikáciu: Inflačné činitele svetovej ekonomiky a opatrenia proti ich dopadom
Aby bolo možné pochopiť súčasnú situáciu vo svetovom finančnom sektore, je nevyhnutné definovať finančné deriváty. Sú to nielen obchodovateľné nástroje, ale sú zároveň aj záväzkom. Finančný derivát je kontrakt, ktorý špecifikuje záväzky dvoch strán a ich vzájomné vyrovnanie. Príkladom môžu byť napríklad futures kontrakty, prostredníctvom ktorých sa nakupujú a predávajú poľnohospodárske komodity. Ak potreboval poľnohospodár hotovosť na nákup náradia a osiva, na jar mohol podpísať s priekupníkom obilia kontrakt, na základe ktorého po žatve predá poľnohospodár priekupníkovi určité množstvo obilia za určitú cenu. Tento kontrakt potom mohol použiť poľnohospodár ako istinu pre získanie prostriedkov na začatie sejby. Kontrakt však so sebou niesol riziko, ako pre priekupníka, tak pre poľnohospodára. Ak by bola úroda obilia nízka, ceny tejto komodity by vzrástli. V prípade, že cena uvedená na kontrakte by bola nižšia ako trhová cena, potom poľnohospodárovi vznikla strata a priekupník mohol lacno získané obilie draho predať so ziskom. Ak by však bola úroda štedrá a ceny by klesli pod zazmluvnenú cenu, potom by takýto obchod bol výhodný pre poľnohospodára, pretože by predal svoje obilie za cenu vyššiu ako je trhová. Zároveň by však bol stratový pre priekupníka. Kontrakty sa začali hojne využívať na komoditných burzách, pretože bolo praktickejšie predávať a nakupovať kontrakty, než fyzicky obchodovať vrecia s komoditami.
Derivát je kontrakt predstavujúci záväzok, ktorý treba
v budúcnosti naplniť. Samotná komodita ešte reálne nemusí existovať, ale
kontrakt na ňu áno. Navyše sa zo samotných kontraktov stali komodity. Kontrakt,
ako záväzok na dodanie určitého množstva komodity mohol byť obchodovateľný. Ak
sa situácia na trhu vyvíjala v neprospech držiteľa kontraktu, mohol tento
kontrakt predať. Nakupovanie a predávanie takýchto záväzkov nie za účelom
dodania suroviny, ale za účelom špekulácie na rast alebo pokles ceny je taktiež
možné. Možno ich nakupovať a predávať v závislosti na vývoji ceny bez
toho, aby bolo nutné fyzicky prevziať alebo zabezpečiť komoditu, ak sa
špekulant kontraktu zbavil pred naplnením záväzku. S postupom času sa
vyvinuli moderné burzy so štandardizovanými kontraktmi a dohľadom.
Hodnota finančných derivátov sa pohybuje na základe cien komodít alebo
nástrojov na ktoré sú vypísané. Z tohto dôvodu sa nazývajú derivátmi –
odvodeninami reálnych trhov komodít. V súčasnosti sa dajú prostredníctvom
derivátov nakupovať komodity, akciové indexy, meny a aj dlhy. Komodita
nemusí nevyhnutne fyzicky existovať a môžu na ňu byť vypísané derivátové
kontrakty. Napríklad už vo feudálnom Japonsku boli kontrakty na japonskom
ryžovom trhu obľúbené a intenzívne využívané. Aj keď na fyzickom trhu
existovalo len 30 000 balov ryže, v rovnakom čase bolo vypísaných
kontraktov na 110 000 balov (Nison, 2001, s. 78). Moderné finančné
deriváty vytvorené z hypotekárnych alebo akýchkoľvek iných dlhov sú
v skutočnosti dlhy zoskupené do
určitej formy záväzku.
Vývoj dlhu za posledné dekády
Dlh umožňuje využívať prostriedky iných subjektov na spotrebu alebo
hospodársku činnosť. Dlh taktiež umožňuje nakupovať dnes a platiť zajtra.
Revolúcia v nakladaní s dlhom, ktorú priniesli inovácie vo finančnej
sfére, umožnila vytvorenie veľkého množstva dlhov a ich distribúciu vo svetovom
finančnom a hospodárskom systéme. Vlády, spotrebitelia a korporácie
za posledné dekády akumulovali veľké množstvo dlhov, ktoré môžu znamenať
nebezpečenstvo pre globálny finančný a hospodársky systém. V dôsledku
komplexnosti a previazanosti celej dlhovej štruktúry bolo možné, aby jeden
trhový segment rizikových hypoték spustil domino efekt, ktorého dôsledky
v globálnej ekonomike trvajú niekoľko rokov.
Inovácie v oblasti finančných derivátov umožnili vytvoriť ilúziu,
eliminácie rizika poistením alebo odpredajom tretej strane. Rizikové dlhy sa
postupne kumulovali vo svetovom finančnom systéme a trvalo určitý čas, než
objem týchto záväzkov dosiahol kritické množstvo. Regulácia neexistovala
prakticky žiadna, pretože nebol vytvorený žiadny formálny trh, štandardy, ani
dozor nad týmito transakciami. Prebiehali v tzv. over-the-counter režime,
čo značí bilaterálny obchod, mimo verejných trhov, dozoru
a štandardizácie. Z mechanizmu predaja dlhov a záväzkov sa stalo
výnosné podnikanie a vytvoril obrovský trh. Tento „alternatívny svet“, ako
ho vo svojom článku nazval predseda špecializovaného výboru ministerstva
financií Veľkej Británie John McFall v článku pre britský Guardian, „investičných bánk, hedge fondov a peňažných
trhov nahromadil kapitál v objeme 10-12 biliónov dolárov na začiatku roku
2007 a vyprodukoval 500 biliónov dolárov komplexných derivátov.“
(McFall, 2009) Alternatívny bankový svet vytvoril nové finančné pravidlá, ktoré
na papieri vykazovali neustály rast. V praxi však toto podnikanie
predstavovalo nákup a predaj dlhov v meradle, ktoré nie je jednoduché
si predstaviť, keďže v roku 2007 bol hrubý domáci produkt celého sveta
zhruba 65 biliónov dolárov. Uprednostnenie krátkodobých enormných ziskov
finančných inštitúcií ohrozilo globálny finančný systém. Problém emisie
derivátov naberá jasnejšie kontúry, keď je porovnaný s hypotekárnou
bublinou, ktorej objem bol iba 5 biliónov dolárov.
Aby banky a investičné fondy zvýšili svoj zisk, obchodovali
prostredníctvom marže, alebo páky. Nákup investičných produktov prostredníctvom
páky umožňuje zvýšiť výnosy, avšak v prípade, že je investícia stratová,
proporcionálne zvyšuje straty. Jedná sa o nákup prostredníctvom požičaných
peňazí, pričom len menšiu časť peňazí vkladá investor. Ak investor využíva páku
10:1, potom nakupuje investíciu len s desatinou vlastných prostriedkov
a zvyšných 90% investície si požičiava. Páka je úmerná zisku/strate,
pretože v prípade, že ak investícia prináša dvojpercentný výnos
a investor by investoval iba svoje prostriedky, jeho zisk by predstavoval
dve percentá. Ak však obchoduje na maržu a využíva páku 10:1, môže
investovať desať násobne viac a jeho zisk sa rovná dvadsiatim percentám.
Rovnaký princíp platí pre straty. Dodatočné peniaze sú väčšinou sprostredkované
veľmi lacno a na krátkodobé investície brokermi alebo inými finančnými
inštitúciami s dostatkom lacných prostriedkov. Panický výpredaj počas
Čierneho štvrtku na New Yorskej burze bol spôsobený veľkým množstvom nákupov
akciových titulov prostredníctvom marže. Keď trh rástol, investori dosahovali
vysoké zisky, keď však začal padať, straty boli obrovské a investori
spustili panický výpredaj, aby minimalizovali svoje straty. Napríklad priemerná
páka s ktorou obchodovala banka Bear Stearns sa pohybovala okolo úrovne
40:1. Cudzie finančné prostriedky, ktoré si banka požičala na investície do
derivátových produktov, nemohli byť po páde hypotekárneho trhu vrátené. Banka
vlastnila veľa stratových derivátov, ktoré na seba prevzala v rámci zabezpečenia
prostredníctvom CDS kontraktov. Bear Stearns bola siedma najväčšia inštitúcia
v oblasti sekuritizácie, musela ukončila svoju činnosť a bola kúpená
bankou JPMorgan Chase. Páka zvýšila ziskovosť investícií, ale prostredníctvom
požičaných peňazí. Keď však začal trh hypotekárnych derivátov klesať,
proporcionálne sa začali zvyšovať straty. Požičané peniaze na investície sa
začali strácať na trhoch komplexných hypotekárnych balíkov, pričom podstatnú
časť investície tvorili požičané peniaze, ktoré je treba veriteľom zaplatiť. Za
krátky čas tak banka dosiala straty a ocitla sa v platobnej
neschopnosti. Keďže komplexné úverovanie v rámci systému bánk
a finančných inštitúcii vytvorilo neprehľadné vzájomné vzťahy, na trhoch
vzrástla neistota. Ktorákoľvek banka mohla mať vo svojich knihách veľké
množstvo bezcenných hypotekárnych balíkov kúpených prostredníctvom požičaných
peňazí. Tým pádom každá banka mohla prechádzať rovnakými problémami ako banka
Bear Stearns. Dokonca aj tie najväčšie inštitúcie s dlhodobou históriou
solventnosti obchodovali s hypotekárnymi derivátmi a riziko sa
prenieslo aj na ne. Úverový trh sa zastavil. Proces vzájomného úverovania bánk
zmrzol a finančný systém USA začal kolabovať.
V časoch hospodárskeho rastu, vplyvom posilňujúcej sa globalizácie
svetových hospodárskych a finančných tokov, rástol dlh finančného sektora
výrazným tempom. Finančné inštitúcie dosahovali rekordné zisky
a odčerpávali tak zdroje z reálnej ekonomiky. Avšak tieto zisky boli
tvorené prostredníctvom požičaných peňazí. Dlh finančného sektoru vzrástol
z 21% HDP v roku 1980 na 116% HDP v roku 2007 (Mellor, 2010, s.
140). Banky si požičiavali peniaze, aby ich mohli požičať spotrebiteľom na
úvery, v rámci kreditných kariet a na hypotéky. Následne z týchto
dlhov za požičané peniaze vytvárali balíky, ktoré predávali iným bankám
a investorom, ktorí tieto balíky taktiež kupovali za požičané peniaze.
Nielen, že spotreba obyvateľstva a hospodársky rast západných krajín bol
poháňaný dlhom, tento dlh bol predávaný a nakupovaný na dlh. Vzniká tak
komplexná pyramída dlhovej štruktúry, ktorá nadobúda obludné rozmery, ak
berieme v úvahu dva zásadné faktory:
1. derivátový trh predstavuje zmrazený dlh,
2. na tomto trhu sa derivátové produkty predávali
a kupovali za dlh.
Je namieste otázka, prečo takéto množstvo vytvorených prostriedkov
nespustilo lavínu inflácie. Jednak spotreba obyvateľstva západného sveta by
vytvorila silný tlak na rast cien a na druhej strane, emitované peniaze na
nákup derivátových produktov by spôsobili taktiež infláciu. Inflácia však
vzniká len v prípade, ak sa peniaze v ekonomike využívajú na nákup
tovarov a služieb. Ak je obeživo emitované, ale nevyužíva sa na tento
účel, potom inflácia nevznikne. Ak sa zvýši miera obeživa v ekonomike ale
zníži sa velocita peňazí (rýchlosť s akou peniaze obiehajú v ekonomike),
potom sa inflácia nemusí dostaviť. To má za následok, že ak sa podarí monetárnu
expanziu viazať na určité aktíva vo veľkom množstve, potom v rovnakom
množstve môžu banky vytvárať peniaze. Ako bolo popísané, tvorba peňazí vyžaduje
neustálu expanziu dlhov, s čím je spojená inflácia. Aj masívna inflácia sa
však nemusí prejaviť, ak sú tieto dlhy „zmrazené“ v určitom type aktíva.
Ak si uvedomíme, že derivátový trh podľa odhadov Banky pre medzinárodné
vyrovnanie (Mellor, 2010, s. 93) dosiahol hodnotu 750 biliónov dolárov, potom
je v tomto systéme zakonzervované priam absurdné množstvo dlhu. Hlavne
úverové deriváty, ktoré umožňovali obchodovať s dlhmi a rizikom
v globálnej ekonomike, tvoria niekoľko vrstiev dlhu. Za prvé, sú vytvorené
dlhy obyvateľstva a podnikov, o ktorých sa predpokladá, že budú
v budúcnosti splatené aj s úrokom. Následne sú tieto dlhy zoskupené
do novej formy záväzku v ktorom sa očakáva výnos týchto dlhov
v budúcnosti. Nakoniec sú tieto hypotéky zostavené do záväzkov a poistené
inými záväzkami, niektoré dokonca viac krát. Deriváty majú taktiež možnosť
byť vypísané na zatiaľ neexistujúce hodnoty a ich objem je len
z časti uspokojiteľný reálne existujúcou produkciou. Všetky tieto
komplexné štruktúry dlhu sú bankami kupované a predávané prostredníctvom
ďalšieho dlhu vo forme finančnej páky. Takto masívna a komplikovaná
expanzia dlhu vytvára nereálne požiadavky na svetovú ekonomiku. Iba derivátový
trh viaže záväzky jedenásť krát prevyšujúce produkciu svetovej ekonomiky. Tieto
záväzky odčerpali veľké množstvo zdrojov z reálnej ekonomiky
a v budúcnosti musia byť uspokojené. Ak by neboli, môže sa táto
komplikovaná pyramída dlhu veľmi rýchlo zrútiť. Netreba zabúdať, že celé
množstvo dlhov je zaťažené úrokom. Ako bolo popísané, úrok má tendenciu rásť po
prekročení kritickej hodnoty veľmi prudko. Veľké množstvo dlhov expandujúce
zrýchľujúcim sa tempom nemôže byť reálne uspokojené.
Pokračovať na ďalšej kapitole: Rozvoj a aktuálny stav dlhovej krízy
Pokračovať na ďalšej kapitole: Rozvoj a aktuálny stav dlhovej krízy
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára