Stiahnuť celú publikáciu: Inflačné činitele svetovej ekonomiky a opatrenia proti ich dopadom
Dvadsať rokov globalizácie so sebou prinieslo, okrem rastu svetového obchodu, aj zadlžovanie vo verejnom sektore. Odstránenie bariér medzinárodnej výmeny tovarov a služieb umožnilo rozvojovým krajinám využiť príležitosti, ktoré nová koncepcia svetovej ekonomiky vytvorila. Hlavne krajiny juhovýchodnej Ázie ťažili z nastaveného trendu. Na druhej strane však trend vyhovoval aj ekonomikám rozvinutých krajín. Počas tohto obdobia vytvorili veľkú sumu dlhov. Skoro dvadsaťročný rast západných ekonomík a zvyšujúca sa životná úroveň vytvorili predpoklad pre víziu neustáleho rastu a prosperity. S týmto predpokladom bohaté krajiny (ale aj menej bohaté krajiny, ťažiace z hospodárskej integrácie, ako je napríklad Grécko), začali vytvárať veľké množstvá dlhov. Keďže dlh je požiadavka na hodnoty v budúcnosti a skúsenosti nielen politikov, ale aj finančného sektoru boli vytvárané na základe vidiny neustáleho rastu, javilo sa výhodnejšie vytvárať dlh v súčasnosti a splácať ho v budúcnosti, keď bude ekonomika väčšia a výkonnejšia. Ekonomiky rozvinutých krajín ťažili z novej koncepcie usporiadania svetového hospodárstva. Globalizácia umožnila nielen efektívnejšie využitie globálnych zdrojov. Vytvorila aj paradoxy, ktorých dôsledky sa prejavili v globálnom hospodárskom a finančnom systéme vo forme krízy – najskôr hypotekárnych dlhov, dlhov bánk a neskôr ako dlhov štátov.
Po rozpade Sovietskeho zväzu sa ekonomika USA stala centrom svetového
finančníctva a obchodu bez adekvátneho geopolitického súpera. Dôvera
v silu ekonomiky Spojených štátov bola neotrasiteľná. Dolárový systém
dominoval svetovému obchodu, ceny ropy klesli a úrokové miery sa znižovali.
Ekonomika USA začína od tohto obdobia hospodáriť s čoraz väčším deficitom.
Po Savings and Loans kríze si USA nemohli dovoliť dvihnúť úrokové miery, avšak
dôvera v ich ekonomiku bola taká silná, že aj napriek hospodáreniu
s prehlbujúcim sa deficitom a narastajúcemu dlhu, úrokové miery
ostávajú nízke. Obchodný deficit USA od začiatku 90. rokov neustále narastal
(obrázok 11). Krajina spotrebovala viac, ako bola schopná vyprodukovať pre
svojich obchodných partnerov. Hlavne Čína v tomto období začína
spotrebiteľov USA zásobovať lacným tovarom vďaka nízkej cene práce v tejto
krajine. USA však Číne neposkytujú adekvátne protihodnoty v rámci
obchodnej výmeny a medzi rokmi 1991 až 2008 vzrástol obchodný deficit
s Čínou z 12,7 miliardy dolárov na 268 miliárd (US Census Bureau,
2012). Čína využíva najväčší zdroj ktorý vlastní – prebytok pracovnej sily –
a vytvára veľké zásoby dolárových rezerv. Obchod je pre Čínu výhodný,
pretože americké podniky exportujú do
tejto ázijskej krajiny svoju výrobnú bázu, pozdvihujú úroveň
čínskej ekonomiky a tým kompenzujú jednostranné obchodné vzťahy. Čína na
druhej strane skupuje za dolárové zásoby dlhopisy Spojených štátov. Čína,
spoločne s Japonskom a arabskými štátmi exportujúcimi ropu, skupuje
dlhopisy USA za dolárové hospodárske prebytky a držia úrokové miery
dolárového systému nízko. Nízke úrokové miery na druhej strane umožňujú
americkej ekonomike jednoduchú spotrebu na dlh a podporujú rast produkcie
v Číne.
Obr. 11: Obchodná bilancia USA
Zdroj: Agentúra Reuters
Dostupné na:
http://tutor2u.net/blog/index.php/economics/comments/recession-cuts-the-us-trade-deficit-in-half/
Transferom dlhu a jeho recykláciou si mohlo hospodárstvo USA
dovoliť nízke úrokové miery, rastúci dlh a hospodársky deficit
zároveň. Nárast dlhu a neschopnosť produkovať pre obchodných partnerov
aspoň toľko, koľko oni produkujú pre krajinu, je známkou upadajúcej ekonomiky.
V skutočnosti by mali úrokové miery rásť, aby investorom do dlhopisov
kompenzovali riziko. Takáto situácia napomohla nafúknutiu hypotekárnej bubliny,
pretože vytvorila ilúziu možnosti neustálej spotreby na dlh a trvalo
nízkych úrokových mier. James Scurlock, známy americký ekonóm a tvorca
viacerých dokumentárnych filmov, komentoval vznik hypotekárnej bubliny
neustálou infúziou lacných prostriedkov z Ázie slovami „Američania robili peniaze tak, že si medzi
sebou predávali domy s peniazmi, ktoré si požičali od Číňanov.“
(Scurlock, 2007) Čínska ekonomika aj ekonomika USA mohli v tomto systéme
cirkulácie dlhu rásť zároveň. Ekonomika USA však vytvorila voči Čínskej
ekonomike veľké množstvo záväzkov. Za peniaze, ktoré vznikli ako spotrebný dlh
v USA, sa nakupoval tovar z juhovýchodnej Ázie. Následne sa tieto
peniaze využili na nákup dlhopisov a iných dlhových inštrumentov
v USA, multiplikovali sa ako spotrebné úvery a opäť sa za ne
nakupovalo zbožie z Ázie. Takýto cyklus by vyprodukoval obrovskú infláciu,
keby neboli prostriedky zmrazené prostredníctvom derivátového trhu a neumožnila
by sa spotreba lacného dovážaného tovaru. Čína podľa odhadov drží dohromady
okolo 1,5 bilióna dolárov (Burger, 2011) avšak derivátový trh má objem skoro
700 biliónov dolárov podľa odhadov Banky pre medzinárodné vyrovnanie. Navyše,
sa všetky tieto dlhy stali prostredníctvom odpredaja derivátových kontraktov
bankám a investičným spoločnostiam súčasťou svetovej ekonomiky.
Situácia, v ktorej sa USA ocitli, im umožnila vytvárať dlhy bez
toho, aby museli rátať s rizikom inflácie. Krajina, ktorá vytvára dlhy ale
výkon jej ekonomiky neumožňuje splatenie týchto dlhov, musí rátať s rastom
úrokových mier. Krajina si nemôže dovoliť dlhodobo produkovať dlhy
a obchodný deficit zároveň bez toho, aby sa zachytila v dlhovej
špirále a spôsobila bankrot alebo hyperinfláciu. Príkladom môže byť
medzivojnové Nemecko, ktoré v rámci reparácií prišlo o priemyselné
regióny a kolónie, čím sa podkopala jeho produkčná schopnosť a zároveň
bolo nútene splácať stále rastúci dlh. Niečo také si krajina jednoducho nemôže
dovoliť. Určite nie dlhodobo. Navyše, ak krajina vedie najväčšie svetové
výdavky na zbrojenie a dve dlhodobé vojenské operácie.
Systém recyklácie dlhov a ich následné zmrazovanie a odpredaj
do svetovej ekonomiky umožnil hospodáriť s dlhom a zároveň držať
úrokové miery nízko. Celkový dlh USA voči HDP krajiny tak mohol rásť
exponenciálne celé desaťročia. Ako je vidieť na grafe (obrázok 12), dlh rástol
oproti výkonom hospodárstva z počiatku pomaly avšak liberalizácia
finančného sektora, ktorá začala počas vlády prezidenta Ronalda Regana
v 80. rokoch, nastavila trend čoraz intenzívnejšieho zadlžovania.
Obr. 12: Celkový dlh USA k HDP
Zdroj: Federal reserve
Dostupné na:
http://www.creditwritedowns.com/2010/12/trees-grow-sky.html
Známa štúdia This time is different (Reinhart, 2009) analyzuje 800
rokov inflácií, bankrotov, kríz medzinárodného dlhu a finančných bublín.
Práca prezentuje opakujúcu sa ilúziu finančných a politických elít, ktoré
si pred každou krízou myslia, že situácia sa zmenila. Že oni sú šťastnou
výnimkou, ktorá môže vytvoriť oveľa viac dlhu ako dokáže poskytnúť hodnôt.
Autori popisujú súčasnú situáciu v USA nasledovne (Mauldin, 2011, s. 107):
„O
ekonomike USA zbierame dáta naspäť od roku 1916. Nikdy sme neboli takto
zadlžení. Aj napriek určitému poklesu dlhu v nedávnej minulosti sme stále
vysoko zadlžený národ. Rovnako, ako ostatné rozvinuté krajiny. ... Myslím, že
sme začali obdobie veľmi mierneho rastu. Určite si nemyslím, že toto obdobie
bude vytvárať rovnaké investičné prostredie, ako sme mali počas bláznivých dní
IT bubliny alebo bubliny rizikových hypoték. Myslím, že budeme mať iné, oveľa
triezvejšie obdobie.“
Pomalý rast ekonomiky, narastanie dlhu a dlhové
zaťaženie, ktoré predstavuje 3,5 násobok výkonu hospodárstva, nevytvára obraz
o perspektívnej budúcnosti nielen americkej ekonomiky, ale ani svetového
finančného systému. V roku 2011 boli USA nútené dvihnúť legislatívne
stanovený dlhový strop verejných financií, aby mohli zvýšiť štátny dlh nad
povolenú hranicu. Ak by dlh nebol navŕšený, hrozila by platobná neschopnosť
USA, alebo drastické škrty vo verejných výdavkoch. Na základe rozhodnutia bol
o niekoľko dní po navýšení dlhového stropu agentúrou Standar and Poor´s
znížený úverový rating, po prvý krát v histórii krajiny. V súčasnosti
neexistujú žiadne historické príklady, kedy sa krajina dostala z takto
veľkého dlhového zaťaženia bez spustenia hyperinflácie alebo bankrotu.
Najbližšie má k vzniknutej situácii Britské impérium v čase svojho
úpadku, kedy znížilo svoj dlh v dlhodobom horizonte od polovice
devätnásteho storočia do roku 1900. Dlhové zaťaženie impéria však v tom
čase bolo len 2,6 percent HDP a dlh kupovali prevažne domáci investori.
Navyše svet v tom čase prechádzal priemyselnou revolúciou hnanou fosílnymi
palivami, ktoré zvyšovali produktivitu práce, čim generovali dostatočné zisky
na splatenie dlhov. To však, ako bude preukázané v ďalšej časti, v budúcnosti
nebude možné.
V prípade, že úrokové miery sú vysoké a dlh sa nepodarí
splácať, krajina sa môže ocitnúť v platobnej neschopnosti behom krátkeho
času. A keďže dlh je požiadavkou na hodnoty v budúcnosti, krajina
musí vytvárať hodnoty minimálne rovnakým tempom, akým spláca dlh. Ak sa krajina
dostane do krízy a jej ekonomika stagnuje, potom môže exponenciálne
rastúci dlh spôsobiť, že kríza krajiny sa prehĺbi a v prípade
rapídneho rastu úrokových mier, krajina nebude schopná kryť svoje záväzky.
Ekonomika sa následne dostane do dlhovej špirály a musia sa aplikovať
radikálne opatrenia, ktoré umožnia krajine splatiť dlh, pretože odďaľovanie
situácie problém nielen zväčšuje, ale zväčšuje ho exponenciálne. Strata dôvery
v ekonomiku USA môže oslabiť dolár na dlhú dobu. Ak by investori začali
odpredávať aktíva denominované v dolároch, utrpela by tým nielen ekonomika
USA, americký akciový trh, ale hlavne trh derivátov nominovaných
v dolároch. Hrozil by kolaps americkej ekonomiky a vláda USA by
musela konať ešte agresívnejšie, ako v roku 2008, či dokonca v roku
2001, keď bola kvôli panike útokov jedenásteho septembra na niekoľko dní
uzavretá New York-ská burza.
Štát má v prípade zväčšujúceho sa dlhu niekoľko možností. Prvou je
tzv. rollover dlhu, čiže výmena starých dlhov za dlhy nové, avšak s vyššou
rizikovou prirážkou. V tomto prípade krajina predá nové dlhopisy, ale
s vyššou úrokovou mierou, aby zaplatila držiteľom starých dlhopisov.
Problém sa nevyrieši, krajina týmto krokom získa čas. V budúcnosti bude
musieť ekonomika rásť ešte rýchlejšie, pretože úroky za dlh v nasledujúcom
období budú väčšie. Mnoho takýchto dlhopisov má špekulatívny charakter. Druhou
možnosťou štátu sú drastické škrty vo verejných výdavkov, čím sa získajú
prostriedky na uspokojenie veriteľov. Ani tento krok však nie je zárukou, že
dlhová situácia sa stabilizuje. Škrty vo verejných výdavkoch často postihujú
sociálny systém, vedu, výskum a rozvoj infraštruktúry. Štáty, ktoré
vykonávajú drastické škrty vo verejných výdavkoch, za účelom stabilizácie
dlhovej alebo monetárnej krízy, často týmito opatreniami poškodzujú ekonomiku
a jej rast v dlhodobom horizonte. Výdavky, ktoré poskytujú štáty pre
domácu ekonomiku, majú svoj podiel na HDP krajiny. Ak nastane zmena výdavkov
rýchlo, ekonomika nemá možnosť prispôsobiť sa tomuto výpadku zdrojov a HDP
krajiny sa zníži. Takéto opatrenia zvyšujú pomer dlhu k HDP, a následne
zvyšujú rizikovú prirážku pri predaji dlhopisov, preto krajina bude musieť
v budúcnosti platiť vyššie úrokové miery. Škrty vo verejných výdavkoch
často vedú k hlbokej a dlhodobej stagnácie ekonomík, ako bolo možné
sledovať v mnohých krajinách Južnej Ameriky a Afriky.
Ďalšími možnosťami krajiny sú: devalvácia meny, tlač peňazí alebo
bankrot. Devalvácia domácej meny sa obyčajne vykonáva za účelom zvýšenia
konkurencieschopnosti domácich produktov na zahraničných trhoch. Štáty
vykonávajú devalváciu za účelom podpory ekonomiky, avšak aj toto opatrenie má
svoje dôsledky. Môže taktiež viesť k vytvoreniu alebo prehĺbeniu domácej
hospodárskej krízy a to hlavne vtedy, ak sú pôžičky denominované
v zahraničných menách. V takom prípade oslabenie kurzu domácej meny
proporcionálne zvyšuje dlhové zaťaženie. Príkladom môže byť Maďarsko, ktorého
obyvateľstvo využívalo hypotéky denominované vo švajčiarskych frankoch. Podľa
odhadov je objem týchto záväzkov o veľkosti 1,1 miliardy forintov (Roddy,
2011). Ak by nastala hromadná platobná neschopnosť maďarských občanov, dôsledky
pre krajinu by boli veľmi vážne. Následné politické tlaky a strata dôvery
bánk v ekonomiku ako celok je badať aj v prípade Maďarska. Ako sa
vyjadril Radovan Jelasity, Výkonný riaditeľ Erste Group Bank AG pre Maďarsko: „Je
potreba kompletne zmeniť strategické zmýšľanie Erste v Maďarsku, kvôli
nestabilnému a nepredvídateľnému trhovému prostrediu pod Orbánom“ (Groendahl,
2011), po tom, čo Erste Group vykázala stratu 700 miliónov eur v dôsledku
nesplácania maďarských hypotekárnych záväzkov a zmeny legislatívy za vlády
Viktora Orbána. Ďalším faktom je, že po devalvácii meny môže nastať zvýšená
inflácia, pretože proporcionálne k poklesu hodnoty domácej meny vzrastú
ceny importu. Hlavne ak krajina dováža energetické komodity na chod svojej ekonomiky
a potraviny pre domácu spotrebu. V prípade veľkého znehodnotenia
domácej meny môže pre krajinu, ktorá je závislá od dovozu ropy alebo zemného
plynu, znamenať vážne problémy.
Krajina taktiež môže tlačiť peniaze. Tlač peňazí na uspokojenie záväzkov
nie je dlhodobé riešenie a má podobný dopad ako devalvácia meny.
Vytváranie obeživa, ktoré nie je kryté reálnou ekonomikou spúšťa infláciu, čím
dôjde k znehodnoteniu domácej meny. Riadiť infláciu nie je jednoduché
a jedná sa o riskantnejší variant, ako devalvácia meny. Medzi vytváraním
nekrytých peňazí a prejavom inflácie môže nastať časový posun.
V prípade, že boli veritelia uspokojení nekrytými peniazmi, ale peniaze
neboli využité v procese výmeny a služieb, potom sa inflácia nemusí
prejaviť. Peniaze, ktoré sa nehýbu, nemôžu spôsobiť infláciu, tak ako
v prípade zmrazených záväzkov vo forme derivátových a iných trhov. Ak
sa však začnú po čase využívať v ekonomickom systéme, bude v ňom viac
peňazí ako je potrebné a mena sa začne znehodnocovať. Práve časový odstup
medzi tlačením peňazí (nadnesene prezentované, keďže v súčasnosti sa tento
proces vykonáva elektronicky), môže byť rozhodujúci pri aplikácii jednotlivých
scenárov. Obzvlášť ak sú politickí lídri vo svojej funkcii dočasne. Spustenie
inflácie je však nebezpečný proces, pretože krajina môže obdobným procesom, ako
pri dlhovej špirále, následne prejsť dlhodobou krízou. Ak nestrážený proces
inflácie prekročí kritickú hranicu, môže vzniknúť hyperiflácia. V procese
hyperinflácie sa domáca mena znehodnotí, úspory obyvateľstva podstatne klesnú
a väčšina obyvateľstva, ktorého príjmy budú zaostávať za infláciou pocíti
pokles životnej úrovne.
Proces riadenej inflácie, teda devalvácie meny behom krátkeho času,
bude najpravdepodobnejšie riešenie súčasnej finančnej krízy. Ak sa bude javiť
situácia neudržateľná, či už z dôvodu praskania masívnej derivátovej
bubliny, alebo v dôsledku geopolitických udalostí v súvislosti
s ropným trhom, potom najracionálnejšie riešenie dlhových problémov
prezentuje rázna devalvácia. Jednak proces tvorby peňazí má zabudovanú infláciu
(znehodnocovanie peňazí) vo svojej podstate a bude jednoduchšie „plávať s
prúdom“ a zároveň v súčasnom digitalizovanom finančnom systéme je
možné devalvovať menu za veľmi krátke časové obdobie. Dá sa očakávať, že vlády,
v súčinnosti s centrálnymi bankami, vyhlásia bankové prázdniny
a rázne devalvujú menu. Neriadený proces roztopenia veľkého množstva
zmrazených dlhov by sa pravdepodobne vymkol z pod kontroly. Scenár
riadeného odstrelu prostredníctvom rázneho znehodnotenie meny poskytuje sľubnejšie
perspektívy na kontrolu situácie vo všetkých moderných ekonomikách, zvlášť
s ohľadom na situáciu na ropnom trhu, ktorá bude popísaná
v nasledujúcej časti.
Možnosťou štátu je taktiež vyhlásiť bankrot. Ak štát nie je schopný
plniť si svoje záväzky, vyhlási platobnú neschopnosť. Takýto krok, aj keď
otrasie dôverou v ekonomiku krajiny, nemusí nevyhnutne znamenať kolaps
ekonomiky. Ak krajina vlastní dostatok primárnych surovín, prekoná krízu
jednoduchšie. Príkladom môže byť Rusko, ktoré vyhlásilo platobnú neschopnosť
v roku 1998. V súčasnom,
vzájomne prepojenom ekonomickom systéme, však aj pád periférnych ekonomík môže
spôsobiť pád celého finančného systému. Ak niektoré krajiny odmietnu splatiť
svoje dlhy, zasiahnuté banky, ktoré danému štátu požičali prostriedky, môžu
taktiež vyhlásiť platobnú neschopnosť a vlna bankrotov štátov
a veľkých bánk sa zopakuje rovnako ako v roku 2008. V súčasnej
situácii by bankrot krajny, ako je Grécko, mohol prostredníctvom CDS kontraktov
spustiť lavínu insolvencií finančných inštitúcií naprieč Európou, USA
a neskôr aj svetom. Deriváty typu CDS sú formou poistenia voči stratám, ak
dlhopis nedosiahne prisľúbený výnos. Straty musí kompenzovať predajca tohto
derivátu, teda finančná inštitúcia ktorá ho vytvorila. V prípade krachu
Gréckej ekonomiky by museli byť CDS deriváty vypísané na grécke dlhopisy
aktivované. Banky by investorom vyplatili straty a prevzali by na seba
dlhopisy zbankrotovanej krajiny. Banky si počas dlhovej krízy nemôžu dovoliť platiť
kompenzácie za straty a zároveň do svojich kníh preberať vysoko rizikové
dlhopisy. V súčasnosti je preto pre banky výhodnejšie financovať grécky
dlh s pomocou verejných zdrojov členských krajín eurozóny. Swapové
kontrakty (derivátové záväzky, ku ktorým patria aj CDS deriváty – skratka pre
Credit Deafult Swap), ktoré sú viazané na úrokové miery, tvoria väčšinu zo
skoro 450 biliónov záväzkov viazaných na úrokové miery (viz. obrázok 13). Aj
keď by jedna krajina nemusela spustiť lavínu vyplácania kompenzácií
a hromadné preberanie bezcenných úverov zo strany bánk, krach krajín zo
skupiny PIIGS (skratka pre Portugalsko, Taliansko, Írsko, Grécko a Španielsko)
tento potenciál určite má. Úvahy o znížení dlhu o polovicu
a výmene gréckych dlhopisov, ktoré vlastnia veritelia Grécka, na jeseň
roku 2011 ukázali, ako sú CDS kontrakty citlivé na zmeny výnosov
z dlhopisov. Ako povedal manažér strategických investícií Londýnskej
Credit Agricole SA, Harpreet Parhar: „Zdrojom
bude veľa otázok smerujúcich k hodnote CDS kontraktov. Určite budú obavy
o CDS kontrakty európskych štátov“ (Glover, 2011). Treba upozorniť, že
rovnakým spôsobom začala praskať bublina hypotekárnych derivátov. Krach sektoru
supbrime hypoték spustil hromadné vyplácanie CDS kontraktov, ktoré boli vypísané
na CDO balíky hypoték. Banky následne vyplácali za stratové balíky úverov
poistky a museli na seba preberať stratové dlhy. V krátkom čase sa
niektoré banky stali insolventné s knihami plnými tzv. toxických aktív. V prípade
pádu niektorých európskych ekonomík a dokonca aj Grécka, existuje
potenciál na spustenie výpredajovej paniky a aktivizáciu CDS derivátov,
tak ako toho bola svetová ekonomika svedkom v roku, 2008.
V súčasnosti však štáty nebudú môcť poskytnúť záchranné balíky, lebo
rovnako ako zvyšok ekonomických subjektov, sú stále vo väčšej miere zaťažené
dlhom. Navyše potrebné prostriedky by museli byť pri páde derivátového trhu
obrovské. Hypotekárna kríza, ktorá spustila reťazovú reakciu a súčasné
problémy hospodárstva mala objem 5 biliónov dolárov avšak v prípade pádu
ekonomík by sa jednalo o desiatky až stovky biliónov.
Obr. 13: Objem derivátových kontraktov viazaných na
úrokový mieru
Zdroj: Banka pre medzinárodné vyrovnanie
Dostupné na:
http://www.clevelandfed.org/research/trends/2011/0811/02finmar.cfm?DCS.nav=RSS
Pokračovať na ďalšej kapitole: Opatrenia pre zníženie dopadov finančného kolapsu
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára