Stiahnuť celú publikáciu: Inflačné činitele svetovej ekonomiky a opatrenia proti ich dopadom
Ekonomiky, spotrebitelia a finančné inštitúcie počas posledných rokov vytvorili značné množstvo dlhov. V súčasnosti je budúcnosť týchto dlhov neistá. Ich komplexná štruktúra a objem, ktorý niekoľkonásobne prevyšuje produkciu svetovej ekonomiky neumožňuje vyslovovať špecifické prognózy o vývoji. Ak zoberieme do úvahy nedostatok energetických prostriedkov, ktorý bude popísaný v nasledovnej časti, potom musíme rátať s kontrakciou svetovej ekonomiky. Nemožnosť rastu svetového HDP vytvára predpoklad pre kolaps systému dlhov a tým k pádu celého finančného systému, ktorý má tvorbu dlhu zabudovanú vo svojej podstate. Dlh vytvára požiadavky na produkciu v budúcnosti, pričom táto produkcia musí byť kvôli plateným úrokom väčšia ako v súčasnosti. Ak ekonomika nebude rásť, potom v budúcnosti nemôžu byť záväzky uhradené v plnej miere.
V prípade kaskádovitého kolapsu dlhovej štruktúry môžeme čakať dva
extrémy – defláciu alebo hyperinfláciu. Deflácia je spojená s dlhodobou
krízou hospodárstva, vysokými úrokovými mierami a nezamestnanosťou. Na
druhej strane hyperinfláciu sprevádza náhly rast cien, likvidácia úspor
obyvateľstva a zaostávanie miezd za rastom cenovej hladiny. Deflácia je
pravdepodobná v prípade, že dlhová štruktúra súčasného finančného systému
začne praskať a centrálne banky začnú zvyšovať úrokové miery. Finančné
inštitúcie sa budú snažiť odpredávať dlhové aktíva, ktorých ceny náhle klesnú
k nule. Obrovské množstvo finančného bohatstva sa behom krátkeho času
znehodnotí. Cena kapitálu, ktorý sa podarí zachrániť však bude vysoká. Rozšíri
sa vlna bankrotov, pretože úrokové miery vystúpia veľmi vysoko. Nastane rovnaká
situácia, ktorá vznikla po Čiernom štvrtku na New Yorkskej akciovej burze
v roku 1928 avšak v globálnom meradle.
Inflácia na druhej strane hrozí, ak budú štáty vytvárať stále väčšie
záväzky na záchranu finančných inštitúcií pred rizikovými investíciami, na
záchranu ekonomík a ak sa naplno začne prejavovať energetická kríza. Ak
ostanú úrokové miery nízke, potom budeme svedkami masívneho nárastu zadlženia
prakticky celej ekonomiky. Verejnosť, podniky a vlády, ktoré si nie sú
vedomé súčasnej situácie a rizík spojených s dlhovým zaťažením, sa
budú snažiť svoje súčasné záväzky spravovať záväzkami novými a budú sa
čoraz viac zadlžovať prostredníctvom lacných peňazí. Dlh bude narastať
dramaticky a rovnako aj inflácia. Ak budú krajiny pokračovať v trende
tlačenia peňazí na nákup „toxických aktív“ a na záchranu dlhov štátov na
pokraji bankrotu, potom masívne zaťaženie a hrozba hyperinflácie donútia
vlády k devalvácii mien. Ako bolo uvedené, tento scenár je v prípade
vážnej krízy finančných trhov pravdepodobnejší, pretože pracuje
v prirodzenom inflačnom trende systému tvorby peňazí, jeho pravdepodobnosť
narastá s postupujúcim rastom ceny ropy (resp. postupnej devalvácie
dolára, ktorý ropu oceňuje) a jeho pravdepodobnosť zvyšuje situácia
v arabskom svete (hlavne nedávne udalosti v Egypte, Tunise, Líbyi,
Sýrii, Iráne, Jemene a finančné problémy Spojených arabských emirátoch).
Dôsledky, či už v prípade inflácie alebo deflácie, budú pre
obyvateľstvo a podniky obdobné – nedostatok stabilných peňazí pre
zabezpečenie výmeny tovarov a služieb. V prípade deflácie budú finančné
prostriedky drahé a podniky a obyvateľstvo si ich nebudú môcť dovoliť.
Ak vznikne inflačný scenár, peňazí bude dostatok, ale ich hodnota bude neustále
klesať a cenová hladina sa bude rýchlo meniť. V dôsledku aj inflačný
scenár so sebou, po čase, prinesie vysoké úrokové miery v snahe
stabilizovať štátne meny. Aj napriek tomu, že v ekonomike bude na jednej
strane rásť nezamestnanosť a bude existovať kapitál na produkciu, na
strane druhej bude núdza o produkty a služby, nebude možné zabezpečiť
plynulý chod obchodu v dôsledku neexistencie lacných a stabilných
prostriedkov výmeny. Štáty sa budú snažiť devalvovať meny, aby zvýšili svoju
konkurencieschopnosť, budú tým ale vytvárať dlhy a infláciu, aby mohli splácať
import energetických surovín. Iba málo krajín má dostatok vlastných
energetických zásob a hlavne ropy, aby si mohli dovoliť devalvovať svoje
meny bez vážnych dôsledkov. Tieto štáty budú v najlepšej pozícii
a z ekonomického kolapsu sa dostanú najrýchlejšie. Štáty závislé na
dovoze energií a potravín budú musieť prejsť dlhodobou krízou.
Problémom nebude priamo inflácia alebo deflácia. Problém bude
predstavovať zmiznutie peňazí. Proces tvorby peňazí frakčným systémom rezerv
nemôže vyriešiť problém nedostatku lacných a stabilných prostriedkov
výmeny. V čase po finančnom kolapse vplyvom hospodárskej krízy vzrastú
úrokové miery, pretože v procese deflácie zmizne veľké množstvo investícií
a získanie nových zdrojov bude drahé. Na druhej strane, ak nastane
inflačný scenár, štáty budú musieť menu devalvovať, to znamená, že sa zníži
kúpyschopnosť peňazí. Peniaze zaťažené vysokým dlhom nevyriešia problém
nedostatku lacných a stabilných peňazí. Počas hospodárskych kríz sa
vytvorilo niekoľko konceptov, ktoré riešia problém nedostatku peňazí na
regionálnej úrovni. Bezúročné ekonomické systémy lokálnej výmeny, kreditné
klíringové okruhy alebo lokálne barterové systémy v plnej miere nenahradia
nedostatok financií. Dokážu však tlmiť dôsledky kolapsu finančného systému a
zabezpečiť relatívny blahobyt, v rámci možností užšej komunitnej
alebo širšej regionálnej ekonomiky.
Ak je problémom spojenia ponuky a dopytu nedostatok peňazí
vytváraných centrálnymi bankami, potom si musia podniky a obyvateľstvo
vytvoriť vlastný systém výmeny. Peniaze vytvorené v prospech lokálnej
ekonomiky by mali byť kryté lokálnymi zdrojmi, prácou a talentom
obyvateľstva. Význam lokálnych výmenných systémov, ktoré dokážu zabezpečiť
stabilnú výmenu, vzrastie ak okrem finančného kolapsu zohľadníme aj energetickú
krízu. Úlohou komplementárnych menových systémov nie je nahradenie štátnej meny.
Takéto systémy sú v prvom rade kompenzáciou nedostatkov, ktoré spôsobujú národné
meny kryté dlhom, v prostredí krízových ekonomických javov s globálnym
dosahom. Ich úlohou je vytvorenie tlmiča negatívnych dopadov kolapsu finančného
systému. Greco popisuje úlohu komplementárnych menových systémov nasledovne:
(Greco, 2009, s. 171) „Komunity musia
vytvoriť ekvivalent vlnolamu okolo prístavu, ktorý ochráni malé podniky
a zamestnanosť, zároveň však musí byť otvorený národnej a globálnej
ekonomike.“ Lokálnu ekonomiku je možné ochrániť pred prudkými zmenami
národnej a globálnej ekonomiky, účelom však nie je jej izolácia. Izolácia by
mala na regionálnu ekonomiku rovnako negatívny vplyv ako hyperinflácia a
deflácia.
V šokovanej ekonomike je prioritou obnoviť proces stretávania
ponuky a dopytu. V prípade deflácie sa z trhu stratí likvidita,
úrokové miery budú vysoké a v ekonomike bude menej peňazí ako je
treba na zabezpečenie prirodzeného chodu hospodárstva. Ak nastane inflačný
scenár, peniaze stratia hodnotu a rovnako, v ekonomike nebude dostatok
peňazí, v dimenziách kúpnej sily. Zatiaľ, čo deflácia obmedzuje kvantitu
peňazí v ekonomike, inflácia znižuje ich kvalitu. Práve tento nedostatok
majú kompenzovať. Obyčajne sa po inflačných šokoch v postihnutých
krajinách ako alternatívy využívajú zahraničné meny a drahé kovy.
Obyvateľstvo sa snaží vymeniť svoje znehodnocujúce sa peniaze za reálne hodnoty,
odolné voči inflácii, vo forme zahraničných valút. Viažu tak prostriedky výmeny
na hodnoty, ktoré konzervujú kúpnu silu. Skupovanie reálnych hodnôt vo forme
potravín, drahých kovov a pohonných hmôt spôsobuje nárast ich ceny, čím sa
inflácia prehlbuje a ekonomika trpí nedostatkom spotreby produktov,
ktorých produkcia a predaj je nevyhnutná pre zdravý chod hospodárstva.
V dôsledku je nevyhnutné v prípade deflácie aj inflácie podporiť
spotrebu stabilným systémom, ktorý by zabránil panickému sťahovaniu likvidity
z obehu ekonomiky produktov a služieb a zvrátil tento proces.
Koncept riadeného znehodnocovania prostriedkov výmeny, ktorý oslabuje
menu miernym a kontrolovateľným spôsobom, navrhol podnikateľ
a úradník Silvio Gesell vo svojej knihe Prirodzený ekonomický
poriadok. Obeživo má slúžiť iba ako
prostriedok v systéme výmeny a nie ako prostriedok ukladania hodnôt.
Gesell použil pojem stojné, výraz prevzatý z oblasti dopravy, používaný
pre čiastku, ktorá sa platí za zadržanie dopravného prostriedky. Aplikovaním
tohto poplatku na menu „sa o ňom dá
hovoriť, v prenesenom zmysle, ako o poplatku, alebo negatívnom úroku,
ktorý je nutné zaplatiť za zadržiavanie papierovej meny.“ (Greco, 2001, s.
63) Gesellov princíp bol vyskúšaný v Európe, počas hospodárskej krízy
spôsobenej defláciou. Bankovky v tomto systéme boli každý mesiac označené
pečiatkou, čím sa ich hodnota znížila o jedno percento.
Gesellove predpoklady o cirkulácii vyskúšal majiteľ bane v meste
Schwanekirchen. Mestečko s 500 obyvateľmi, v ktorom bol jediný podnik
uhoľná baňa zatvorená dva roky kvôli hospodárskej kríze. Jej majiteľ si požičal
50 000 mariek, aby mohol opäť spustiť prevádzku a so zamestnancami sa
dohodol na vyplácaní mzdy vo forme tzv. wära bankoviek, ktoré
s pribúdajúcimi pečiatkami strácali na hodnote. Zároveň sa
s majiteľmi miestnych obchodov dohodol na akceptácii tejto lokálnej meny.
Zákazníci ich mohli utratiť v miestnych obchodoch, obchodníci s nimi
mohli obchodovať navzájom a taktiež za ne mohli kupovať uhlie
z Hebeckerovej bane. Keďže mena bola lokálna, domáci producenti boli
uprednostnení a peniaze kolovali v lokálnej komunite. Na druhej
strane sa ich nikto nesnažil zadržiavať, pretože s časom strácali hodnotu
avšak nie natoľko, aby sa obyvateľstvo muselo obávať o ich
nekontrolovateľné znehodnotenie. Rýchla cirkulácia lokálnej meny oživila
miestnu ekonomiku. Správy o zázračnom náraste prosperity uprostred
hospodárskej krízy sa šírili rýchlo a mestečko sa dostalo na stránky novín
nielen v Nemecku ale aj v USA. Ako uvádza Greco, citujúc ekonóma
prof. Irvinga Fishera (Greco, 2001, s. 63): „Správy
o prosperite tohto mesta sa šírili rýchlo počas hospodárskej krízy
v Nemecku. Z celej krajiny sa zbiehali reportéri aby videli
„Schwanekirchenský zázrak“. Dokonca aj v USA ste sa o ňom mohli
dočítať v ekonomickej sekcii najväčších denníkov.“
Druhým prípadom, v ktorom koncept stojného uspel, bol
v rakúskom meste Wörgl. V meste so 4 000 ľuďmi bolo mnoho fabrík
zatvorených, veľká nezamestnanosť a výber daní bol nízky. Starosta mesta,
ktorý sa dopočul o wära bankovkách sa rozhodol ich vyskúšať. Miestni
predajcovia ich zo začiatku odmietali, ale po čase, keď začala mať mena úspech,
sa pridávalo viac a viac miestnych podnikateľov. Ako uvádza prof. Fisher
(Greco, 2001, s. 65): Po tom, čo boli
bankovky pustené do obehu, nielen že sa začali výnosy z daní zvyšovať (a
taktiež iné záväzky a dlhy voči mestu sa začali splácať) ale mnohé
nedoplatky boli vybrané kompletne. Počas prvého mesiaca sa vybralo 4 542
šilingov na nedoplatkoch. Následne mesto nielen, že prakticky splatilo svoje
dlhy, ale v druhej polovici roku 1932 boli vykonané verejné projekty za
100 000 šilingov. Sedem ulíc o dĺžke štyroch míľ bolo opravených
a vyasfaltovaných, opravilo sa dvanásť ciest, kanálový systém sa rozšíril
do dvoch ulíc, začala výsadba stromov a ozdravovanie lesa.“
V prípade mesta Schwanekirchen stál za zavedením komplementárneho menového
systému miestny podnikateľ a začiatok cirkulácie nového obeživa bol krytý
produkciou bane. V prípade druhom implementoval tento systém starosta,
mena bola krytá garanciou platby daní v bankovkách komplementárnej meny.
Prvý pokus o implementáciu bol ukončený v novembri 1931 vydaním
zákona, ktorý túto činnosť spravil ilegálnou. Druhý pokus v meste Wörgl
bol ukončený zásahom rakúskej centrálnej banky.
Najúspešnejší model komplementárnej meny, ktorý je aktívny od roku 1934
je švajčiarsky systém WIR. WIR bol
vytvorený, ako odozva na ekonomickú stagnáciu vo švajčiarsku, skupinou
Zürišských podnikateľov. Potrebovali vyriešiť problém s hotovosťou,
pretože mali na sklade tovar, ale nemali peniaze na obchodovanie. Bolo treba
spojiť ponuku a dopyt stabilnou menou. Spoločne vytvorili systém WIR,
ktorý pracoval na báze vzájomnej klíringovej výmeny. Členstvo získali
obchodníci po zaplatení vstupnej čiastky a poplatku 5% z vloženej
sumy. Neskôr sa pridávali farmári, úradníci a firmy. Keďže prostriedky
nezarábali úrok, participanti systému preferovali ich výmenu za tovar, pred ich
zadržiavaním na účte. K systému sa postupne pridávali viaceré komunity
a dnes je bezúročný systém výmeny WIR využívaný v celom Švajčiarsku.
V roku 2009 patrila WIR Banka medzi významné finančné inštitúcie
a v systéme participuje 75 000 malých a stredných podnikov.
Každý štvrtý podnik vo Švajčiarsku obchoduje v systéme WIR (Hallsmith,
Lietaer, 2011, s. 117). Sektor malých a stredných podnikov je v tejto
krajine dôležitý, pretože tvorí 99,7% spoločností a zamestnáva 66,8%
pracovnej sily. V roku 1997 sa prostredníctvom WIR uskutočnili transakcie
v objeme 2,1 miliardy švajčiarskych frankov. (Greco, 2009, s 154) WIR pre
tieto podniky slúži ako záchranná sieť tlmiaca účinky hospodárskej krízy. Ako
prezentuje Stodder (Stodder, 2005) s rastom nezamestnanosti vo Švajčiarsku
úmerne rastie počet participantov vo WIR systéme. To znamená, že keď švajčiarska ekonomika
prechádza krízou, viac podnikov sa orientuje na domáci trh a využíva
výhody intenzívnejšieho využívania meny v regionálnej ekonomike a obchod
bez nutnosti zaťažovania hotovostného účtu. Keď sa napríklad Švajčiarska
ekonomika po roku 1993 ozdravila zo spomalenia, počet participantov začal
klesať a podniky sa opäť orientovali na export, ktorý prebieha vo
švajčiarskych frankoch alebo v zahraničnej mene. Týmto WIR systém
prispieva k stabilite švajčiarskej ekonomiky a jeho dlhá história
a počet podnikov, ktoré jeho prostredníctvom obchodujú, svedčí aj
o účinnosti daného modelu.
Na rozdiel od klasického bankového systému, aký v súčasnosti
využívane, peniaze v systéme kreditného klíringu netvorí banka, ale
samotní participanti. Ak chce podnik v ekonomike, ktorá funguje
v systéme centrálneho bankovníctva, nakúpiť tovar ale nemá
k dispozícii hotovosť, musí navštíviť banku. Tá rozhodne, koľko mu požičia
a za aký úrok. Banka pre klienta vytvorí peniaze, aby mohol obchodovať. Na
obrázku 14 je znázornený príklad štyroch podnikov, ktoré vzájomne obchodujú
tovar. Podnik 1 si požičia prostriedky, ktoré minie v podniku 2. Podnik 2
tieto zdroje použije na nákup od podniku 3 až kým sa peniaze nevrátia podniku
1, ktorý ich môže vrátiť banke. Ak by bol úrok privysoký, podnik 1 si nemôže
pôžičku dovoliť a výmena tovarov a služieb neprebehne.
Obr. 14: Získavanie prostriedkov a obchodovanie v systéme
úverového bankovníctva
Zdroj: Autor
V prípade vzájomného klíringového systému si podnik prostriedky
vytvorí sám, ak je v systéme niekto ochotný mu tovar predať. Proces výmeny
je zjednodušene naznačený na obrázku 15.
Obr. 15: Vytváranie prostriedkov a obchodovanie v systéme
klíringovej výmeny
Zdroj: autor
Povezme, že v našom zjednodušenom príklade potrebuje Podnik 1
nakúpiť materiál od Podniku 2, aby mohol
výsledky svojej činnosti predať Podniku 3, tak ako je to naznačené na obrázku.
V tomto zjednodušenom príklade budeme taktiež uvažovať, že všetky
transakcie sú ekvivalentné 100 jednotkám meny. Transakcie sú znázornené v tabuľke
4. Prvý obchod prebehne medzi Podnikom 1, ktorý kúpi od Podniku 2 materiál za
100 jednotiek. Podniku 1 sa tým pádom z účtu odráta 100 jednotiek
a Podniku 2 100 jednotiek pribudne. Podnik 2 má na účte 50 jednotiek,
zatiaľ čo podnik jedna je 50 jednotiek v mínuse. Následne prebehne druhý
obchod medzi Podnikom 2 a Podnikom 3. Podnik 2 potrebuje taktiež kúpiť
materiál v hodnote 100 jednotiek meny. Prebehne obchod a z účtu
Obchodu 2 sa odráta 100 jednotiek, na účte Obchodu 3 100 jednotiek
pribudne. Rovnakým spôsobom prebehnú transakcie medzi Podnikom 3
a Podnikom 4 a následne medzi Podnikom 4 a Podnikom 1. Výsledný
stav je rovnaký ako na začiatku. Transakcie prebehli bez vytvorenia novej meny
v systéme a platenia úroku.
Tabuľka 4, Zdroj: Autor
1. obchod
|
+
|
-
|
transakcia
|
Podnik 1
|
50
|
-100
|
|
Podnik 2
|
-50
|
100
|
|
Podnik 3
|
10
|
||
Podnik 4
|
-10
|
||
3. obchod
|
+
|
-
|
transakcia
|
Podnik 1
|
-50
|
||
Podnik 2
|
-50
|
||
Podnik 3
|
110
|
-100
|
|
Podnik 4
|
-10
|
100
|
|
2. obchod
|
+
|
-
|
transakcia
|
Podnik 1
|
-50
|
||
Podnik 2
|
50
|
-100
|
|
Podnik 3
|
10
|
100
|
|
Podnik 4
|
-10
|
||
4. obchod
|
+
|
-
|
transakcia
|
Podnik 1
|
-50
|
100
|
|
Podnik 2
|
-50
|
||
Podnik 3
|
10
|
||
Podnik 4
|
90
|
-100
|
|
+
|
-
|
||
Podnik 1
|
50
|
||
Podnik 2
|
-50
|
||
Podnik 3
|
10
|
||
Podnik 4
|
-10
|
Klíringový systém, ktorý prebieha prezentovaným spôsobom, je
v skutočnosti oveľa komplexnejší ale filozofia ostáva zachovaná. Čo je pre
jeden subjekt spotreba, je pre iný produkcia. Suma záväzkov sa v každom
okamihu rovná sume kladných položiek. Subjekty obchodujú preto, lebo majú
zákazníkov a prispievajú do spoločnosti bez ohľadu na to, či je na trhu
dostatok prostriedkov výmeny alebo aká je vysoká úroková miera. Jediné
obmedzenie je výška zápornej položky, ktorú môže podnik alebo jednotlivec
využiť. Tá sa obyčajne stanovuje na základe predošlej disciplíny s akou si
subjekt vyrovnával svoje záväzky. Každá transakcia kryje reálnu hodnotu tovarov
a služieb v ekonomike, systém sám reguluje mieru potrebných
prostriedkov a preto je v takomto systéme veľmi náročné produkovať
infláciu alebo defláciu, pretože suma všetkých kreditných a debetných
účtov položiek je nulová. Je taktiež problém zneužiť takýto systém na
špekulatívne účely. Peniaze sú v systéme iba nositeľom informácie
o cene objektu. Sú mierkou, ktorou sa porovnáva, akým objemom subjekt do
spoločnosti prináša hodnoty a v akom množstve ich čerpá. Unikátnosť takéhoto systému spočíva aj
v tom, že je možné ho vytvoriť v akejkoľvek forme, pretože tomto
modeli sa z monetárnej otázky stáva otázka účtovná. Na základné transakcie
v malej komunite stačí hárok papiera a systém je možné rozvinúť do
podoby celoštátneho elektronického klíringového systému akým je napríklad WIR.
V nedávnej minulosti vzniklo niekoľko konceptov regionálnych
systémov výmeny tovarov a služieb, ktoré pôsobia na obdobnom základe už
spomenutých konceptov. Príkladom môže byť systém LETS, ktorého názov vznikol ako skratka Local exchange trading
schemes – Schéma lokálnej obchodnej výmeny. Vytvorený bol Michaelom Lintonom v Kanade,
v osemdesiatych rokoch, a slúži hlavne na sociálne účely.
V rámci tejto schémy ľudia zverejňujú v tlačenej alebo elektronickej
forme služby, ktoré môžu poskytnúť a služby o ktoré majú záujem.
Participanti súhlasia s tým, že budú prijímať za tieto služby LETS
peniaze. Za prijaté služby sa zaväzujú poskytovať služby, aby tento záväzok
„splatili“. Koncept LETS je vhodný najmä pre regióny a komunity
s vysokou nezamestnanosťou. Ľudia prostredníctvom systému môžu využívať
skúsenosti a zručnosti a zdieľať ich s ostatnými. Od svojho
vzniku sa koncept rozšíril do Európy, USA a najviac expandoval
v Austrálii a na Novom Zélande, kde je v jednej schéme nad 1000
účastníkov (North, 2010, s. 69).
Ithaca Hours je papierová mena, ktorá vznikla v roku
1991. Vydavateľ časopisu Hours Town, v americkom meste Ithaka, ponúkal
v počiatkoch vytvárania tejto meny 4 Hours bankovky každému, kto si
zaplatil reklamu v jeho novinách. Následne akceptoval čiastočné platby
touto menou za reklamu. Vytvorené peniaze začali cirkulovať medzi miestnymi
obchodmi, pretože boli kryté možnosťou zaplatiť si prostredníctvom týchto
peňazí reklamu v miestnych novinách. Postupne začali obchody prijímať
platby od zákazníkov v Hours. Používanie tejto meny sa po čase stalo
súčasťou miestneho koloritu a z dôvodu lokalizácie spotreby sa ukázalo
byť výhodné pre miestnych podnikateľov. V súčasnosti túto menu akceptuje
približne 900 podnikov a remeselníkov v oblasti. Proces manažmentu množstva
bankoviek v obehu je riadený demokraticky, verejným zoskupením (North, 2010, s.
104). Obdobné systémy a ich variácie boli vytvorené na celom svete.
Hlavným účelom sa stalo posilnenie miestnej ekonomiky, ako napríklad Brixton Pound vo Veľkej Británii alebo
ochrana pred dopadmi finančného kolapsu, medzi ktoré môžeme zaradiť Red Global de Treque v Argentíne.
Pokračovať na ďalšej kapitole: Spotreba uhľovodíkových palív a globálne hospodárstvo
Pokračovať na ďalšej kapitole: Spotreba uhľovodíkových palív a globálne hospodárstvo
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára