Stav svetovej ekonomiky - Vzťah peňazí a dlhu

Stiahnuť celú publikáciu: Inflačné činitele svetovej ekonomiky a opatrenia proti ich dopadom

  

Svet v súčasnosti prechádza hospodárskou krízou, ktorej začiatok sa prejavil na časti hypotekárneho trhu v Spojených štátoch amerických v roku 2007. Dôsledky pádu trhu hypotekárnych derivátov sa od tohto roku šírili naprieč globálnou ekonomikou. Výdavky vlád na záchranu finančných inštitúcií a podporu spotreby zaťažili štátne rozpočty v dobe, kedy v dôsledku hospodárskej krízy začali klesať výnosy štátov z daní. Hypotekárna kríza sa cez finančné a bankové inštitúcie preniesla na krízu štátnych dlhov, ktorým v súčasnosti čelia vyspelé ekonomiky. Problém má však hlbšie korene, pretože aj napriek dvom dekádam prosperity, štáty, spotrebitelia a finančný sektor vytvárali stále rastúce záväzky. V časoch rastu svetovej ekonomiky neboli schopné znížiť svoj dlh a dnes celé hospodárske celky čelia dlhovej kríze. Bez adekvátneho ekonomického rastu v nasledujúcich rokoch nebude možné pre niektoré ekonomiky dlhy splatiť a následná vlna bankrotov môže vážne poškodiť svetovú ekonomiku.

Suma dlhov a derivátových záväzkov niekoľkonásobne prevyšuje svetové HDP. Keďže od dlhu sa očakáva, že bude v budúcnosti splatený, svetová ekonomika vytvorila záväzky na zdroje, ktoré naša planéta vytvorí až o niekoľko desaťročí. To svedčí o fundamentálnych nedostatkoch svetového finančného systému. Dva hlavné faktory determinujú súčasnú závažnú situáciu. Prvým je dlhové zaťaženie, ktoré je enormné a v prípade paniky na finančných trhoch sa môže prejaviť reálny stav globálnej ekonomiky postavenej na dlhoch. Tým druhým je citlivosť systému na zastavenie tvorby úverovania. V prípade, ak nastane nedôvera finančných inštitúcií a vzájomné medzibankové pôžičky sa spomalia, potom svetovú ekonomiku môže od kolapsu deliť len niekoľko dní. Svet bol svedkom tejto situácie v roku 2008, kedy katastrofe zabránilo poskytnutie prostriedkov zo strany vlády USA a vyspelých európskych ekonomík. V tom čase vlády disponovali prostriedkami na záchranu bankového sektoru. V prípade opätovného krachu derivátových trhov však s touto možnosťou nemožno rátať.

Je preto otázne, aká vážna je situácia na svetových dlhových trhoch. Je taktiež dôležité pochopiť akú úlohu hrá dlh vo svetovej ekonomike a aká je pozícia reálnych možností ekonomík vytvorené dlhy uspokojiť. Na základe zodpovedaných otázok je možno vytvárať predpoklady o hrozbách zo strany medzinárodných finančných trhov, ktorým bude slovenská ekonomika čeliť v nasledujúcich rokoch.

Rozhodujúcim prvkom v procese vývinu dlhovej krízy vo svete bude dostupnosť surovín na pokrytie rastu produkcie. Keďže dlhy budú splatené aj s úrokmi, musí byť produkcia v budúcnosti väčšia ako v súčasnosti. Hospodársky rast za posledné roky bol vytvorený na báze globalizácie svetového obchodu. Ak energetické zdroje, ktoré poháňajú globálny obchod a spotrebu, nebudú k dispozícií, hospodársky rast je ohrozený a tým aj správa dlhov. Neustále rastúce ceny energií nasvedčujú tomu, že svetové hospodárstvo spotrebovalo ľahko dostupné a lacné zásoby energetických zdrojov. V budúcnosti treba preto rátať s rastom cien energetických vstupov a inflácie, rovnako ako počas ropného šoku v sedemdesiatych rokoch. Slovenská ekonomika, keďže nemá vlastné zdroje uhľovodíkových palív, bude vývojom cien energií zásadne ovplyvnená. Nedávna skúsenosť s plynovou krízou bola jasnou demonštráciou dôležitosti dostatku uhľovodíkových palív pre ekonomiku.

Ak svet skutočne vyčerpal lacné zdroje energetických palív, potom ozdravenie svetovej ekonomiky je menej než reálne. V tejto práci sú zhrnuté zistenia situácie na dlhových trhoch a aj možnosti energetickej krízy v budúcnosti. Práca zároveň popisuje štruktúru dlhového systému, energetického trhu a načrtáva opatrenia na zníženie dopadov budúcich pravdepodobných krízových javov.

Vzťah peňazí a dlhu

Finančný systém vo forme, v akej ho momentálne poznáme, je založený na neustálej monetárnej expanzii. Avšak možnosti expanzie hospodárstva sú obmedzené zdrojmi našej planéty. Exponenciálny rast dlhov predstavuje riziko v prípade, že výkon svetového hospodárstva, obmedzeného možnosťami planéty a neustálym rastom obyvateľstva, nebude nasledovať krivku expanzie peňažného systému. V tom prípade hrozí celosvetová inflácia a dlhodobá kríza svetového hospodárstva, pretože rast dlhov predbehne rast produkčných schopností.

Dlh je požiadavkou na hodnoty v budúcnosti. Dnes vygenerovaný dlh je nutné splatiť, spolu s jeho cenou – úrokom. Ak však v budúcnosti nebudú príjmy dlžníka dosahovať takú výšku, aby bol dlh a jeho cena uspokojená, bude dlh rásť stále sa zrýchľujúcim tempom. Ak by napríklad dlh rástol 8% za rok, potom by sa výška dlhu zdvojnásobila približne každých 9 rokov. Ak by týmto tempom rástol dlh 20 rokov, potom jeho výška vzrastie 4,3 krát (viz. tabuľku 3). Samozrejme v príklade uvažujeme, že by dlh nebol vôbec splácaný avšak príklad ilustruje, akým tempom sa zvyšuje. V prípade reštrukturalizácie dlhu a vrátenia pôvodne požičanej čiastky, ekonomika musí splatiť ďalší 3,3 násobok vypožičanej sumy a aj tento objem sa bude v budúcnosti opäť zvyšovať exponenciálnym tempom. 

Tabuľka 3, Zdroj: Autor

Rok	Dlh (rast 8. ročne)
1	1 000 000,0
5	1 360 489,0
10	1 999 004,6
15	2 937 193,6
20	4 315 701,1

Aby bola ekonomika schopná splácať dlh, musí neustále rásť, pretože suma, ktorá bude splatená bude nevyhnutne vyššia ako suma, ktorá bola požičaná. Z tohto dôvodu je nebezpečné, ak sa štát zaťažený dlhom dostane do situácie, kedy jeho ekonomika nerastie, či dokonca klesá. Ak zároveň rastie dlh a ekonomika klesá, potom plácanie dlhu, ktorý je poukážkou na hodnoty v budúcnosti, je ohrozené. Z toho vyplýva, že ekonomika musí vždy udržať krok s vývojom dlhu a teda musí rásť exponenciálne, aby bola schopná splácať vytvorený dlh. Aj z tohto dôvodu sa kladie veľký dôraz na hospodársky rast. Ak sa rast ekonomiky spomalí, alebo dokonca zastaví, potom príjmy štátu klesajú, ale dlh narastá. V prípade výskytu takejto situácie, podiel dlhu štátu k HDP začne klesať vplyvom spomalenia ekonomiky a investori do dlhopisov štátu budú požadovať vyššie úrokové miery. Ak bude ekonomika dlhodobo klesať a štát si bude musieť požičiavať čoraz drahšie, potom dlh akceleruje veľmi rýchlo. Tým sa zvýši zrýchlenie rastu dlhu a ekonomika sa môže dostať do dlhovej špirály.

Tieto charakteristiky dlhu sa vzťahujú nielen na úverové vzťahy medzi jednotlivými hospodárskymi subjektmi ekonomík, ale hlavne na peňažný systém. Peniaze vznikajú ako dlh voči bankám. Ako príklad si môžeme vziať finančný systém USA, ktorého centrum tvorí systém federálnych rezerv - Federal reserve, alebo Fed. Je to jadro centrálneho dolárového bankovníctva. Ako vysvetľuje Marterson (Marterson, 2011, s. 48):

„Ak sa vláda rozhodne minúť viac peňazí ako má k dispozícii - napríklad ak urobí niečo historicky veľmi nerozumné, ako napríklad zníži dane počas financovania dvoch vojen – potom zistí, že potrebuje dodatočné prostriedky. Tým, že je monetárna politika pod taktovkou nezávislej tretej strany (Fed-u), požiadavka na vytvorenie dodatočných prostriedkov na útratu prechádza z Kongresu na Ministerstvo financií. ... Ministerstvo financií vytvorí dlhopisy, s určitou nominálnou hodnotou a úrokovou mierou, ktorá sa bude vyplácať držiteľom dlhopisov.“

Ministerstvo hospodárstva po aukcii dlhopisov, ktoré nakúpia investori hlavne z radov bánk, investičných inštitúcií alebo iných centrálnych bánk, má na účte sumu rovnú nominálnej hodnote predaných dlhopisov. Vrátiť však musí nominálnu sumu plus úroky. Peniaze, ktoré vláda utratí teda vznikli ako dlh. Tieto peniaze sú tým pádom zaťažené dlhom a úrokom.

Rovnako peniaze v ekonomike sú prostredníctvom bánk vytvárané ako dlh. John Kenneth Galbraith, známy profesor ekonomiky na univerzite Harvard, ktorý slúžil v administratíve viacerých amerických prezidentov, k téme tvorby peňazí uviedol: „Proces, ktorým sa tvoria peniaze je tak jednoduchý, že pre ľudskú myseľ sa zdá byť absurdný.“ (Marterson, 2011, s. 45) Samotné banky vytvárajú peniaze tým, že ich požičiavajú do ekonomiky. Vo všeobecnosti panuje názor, že peniaze, ktoré obyvateľstvo uloží na svoje účty slúžia ako pôžičky pre tých, ktorí potrebujú úvery. Banka požičia za vyšší úrok, aký vypláca za uložené peniaze a rozdiel tvorí zisk banky. Proces je však o niečo komplikovanejší. Banky vytvárajú peniaze na základe frakčného systému bankovníctva zvaného aj systém čiastkových rezerv. Banky v skutočnosti môžu požičať niekoľkonásobne viac, ako sú ich depozity a tým vytvoria nové peniaze. Ako popisuje funkciu rezerv Rothbard v knihe Fractional reserve banking (Rothbard, 1995):

„Banka Chase Manhatan uloží depozit na vlastnom účte vo Federálnych rezervách, ktoré sa zvýšia o 10 000 000 dolárov. Ale tieto účty pozostávajú z „rezerv“ všetkých bánk v systéme, a týmto krokom sa systémové rezervy zvýšili o 10 000 000. To zanemená, že Chase Manhatan môže vytvoriť depozity založené na rezervách a tie ako šeky a rezervy preniknú do ostatných bánk ... každá pridá určité množstvo až kým sa bankový systém ako celok nezväčší v rámci depozitov o 100 000 000 dolárov – desaťnásobok originálneho množstva uloženého vo Fed-e. Bankový systém umožňuje vytváranie rezerv ako 10% z depozitov bánk, čo znamená, že peňažný multiplikátor  - množstvo ktorým môže banka expandovať depozit – je 10. Nákup aktív v hodnote 10 miliónov dolárov Fed-om veľmi rýchlo vygeneruje desaťnásobné zvýšenie peňažnej zásoby bankového systému ako celku. Je zaujímavé, že všetci ekonómovia súhlasia s týmto mechanizmom aj napriek tomu, že ostro nesúhlasia s jeho morálnymi a ekonomickými dôsledkami.“

Banky vytvárajú peniaze na základe pravidla, v rámci ktorého musia ukladať časť príjmov ako rezervy.  Ak napríklad podnikateľ prinesie do banky jeden milión dolárov, potom banka desatinu z tejto sumy uloží ako rezervu a zvyšok môže požičať. Tie slúžia ako zábezpeka, v prípade, ak by niektorá banka v systéme mala problém s likviditou a vyžadovala by urýchlene zdroje. V minulosti, keď bankové domy vydávali poukážky na uložené zlato, niektoré z nich prišli na to, že len málo ľudí si za určitú dobu príde vybrať svoje vklady vo forme drahých kovov. Zvlášť vtedy, keď obyvateľstvo zistilo, že môže praktickejšie obchodovať certifikáty kryté zlatom namiesto toho, aby ho fyzicky nosili so sebou. Táto forma poukážok boli v praxi peniaze kryté zlatom. Avšak v banke bola väčšina zlata nevyužitá. Niektoré bankové domy sa preto rozhodli vydávať viac poukážok ako bolo fyzického zlata v banke a tým vytvárali peniaze doslova z ničoho. Keďže len 10-12 percent ľudí si, príkladom za mesiac, vymenilo svoje poukážky za zlato, banky mohli vytvoriť za mesiac až desať násobne viac certifikátov (fungujúcich ako peniaze) než zlata, ktoré mali v trezoroch. Ak sa situácia vymkla z pod kontroly, ľudia vyžadovali svoje cenné kovy. Avšak ak bolo v obehu ďaleko viac certifikátov ako zlata, väčšina ľudí svoje zlato už nevidela. Panický výber peňazí, tzv. run na banku, mohol vyvolať nedôveru v bankový a finančný systém so sériou insolventných a krachujúcich bánk. Vytvorením povinných rezerv sa mohlo tejto situácii predísť poskytnutím rezerv banke, ktorá nevyhnutne potrebovala prostriedky na uspokojenie svojich klientov. Tento systém umožnil expandovať možnosti úverovania aj napriek tomu, že operoval iba s časťou skutočného fyzického zlata. Ekonomike sa týmto spôsobom dala poskytnúť likvidita a dostatok lacného kapitálu, ktorý bol prakticky rovnako dôveryhodný ako zlato, ale oveľa lacnejší. Práve tento systém, na ktorom bola založená Bank of England, umožnil kontrolovateľné poskytnutie likvidity na účely prebudovania Británie na námornú veľmoc, po jej porážke Francúzskym loďstvom pri Battle of Beachy Head.

Povinným vytváraním rezerv sa časť peňazí, ktoré si obyvateľstvo uloží do banky, zmrazí. Ak si podnikateľ zo zisku svojej podnikateľskej činnosti uloží v banke milión, desatina z tejto sumy je odložená na rezervy a zvyšných 90% sa za úrok požičia do ekonomiky. Banka môže na pôžičky poskytnúť iba 90% prostriedkov, ktoré získa ako depozit. Ak iný podnikateľ potrebuje pôžičku na nákup novej investície, banka mu môže požičať 900 000, ktoré tento podnikateľ minie na nákup nového zariadenia pre svoj podnik. Takto podnikateľ získa prostriedky pre svoje podnikanie a ak je investícia zisková, splatí pôžičku aj s úrokom. Treba však sledovať, čo sa stane s 900 000, ktoré utratil. Tie dostane subjekt, ktorý podnikateľovi predal zariadenie a uloží ich na účte vo svojej banke. Nemusí to byť rovnaká banka ako pôvodná, ktorá prijala milión, môže to byť banka iná, avšak rovnakého menového systému a pod rovnakou centrálnou bankou. Z týchto 900 000, ktoré boli uložené na účet sa však opäť stáva základ pre nové pôžičky. Banka použije 10% z tejto sumy ako rezervy a zvyšok požičia ekonomickým subjektom. Vytvorí tak nové peniaze v objeme 810 000, ktoré vzniknú vo forme dlhu. Tie budú slúžiť ako depozit pre ďalších 729 000, ktoré banka opäť požičia do obehu a tak ďalej, až kým sa pôvodný depozit nezmení na desaťnásobok pôvodnej sumy jedného milióna. Aj pôvodný milión však v určitom bode vznikol ako dlh. Takáto monetárna expanzia je neustále krytá reálnymi hodnotami, pretože dlžníci ručia za pôžičky svojim majetkom. V prípade, že dlžník nebude schopný splatiť peniaze, banka môže požiadať o zastavenie majetku a jeho odpredaj.

 S každou expanziou úveru nastáva aj expanzia úrokov. Úrok je súčasťou každej jednotky obeživa, ktorá vznikla ako pôžička. S každou touto jednotkou, ktorá vznikla multiplikovaním v procese frakčného vydávania úverov je multiplikovaný dlh. Systém expanduje veľmi rýchlo a neriadený sa môže vymknúť kontrole. Banky požičiavajú do ekonomiky peniaze a očakávajú, že tie budú splatené aj s úrokom. To znamená, že v ekonomike bude vždy menej peňazí ako je dlhu. Ak napríklad banka požičia na úver jeden milión eur, v ekonomike bude o milión eur viac. Avšak splatený musí byť milión plus úrok. Úrok sa dá splatiť len novým dlhom, ktorý tak isto bude generovať dlh. Takýto systém musí neustále rásť, aby mohol neustále generovať dlhy a držať krok s rastom úroku alebo skolabuje. Splatenie úrokov je teoreticky možné avšak museli by sme napríklad rátať s tým, že všetky úvery budú splatené, alebo že produktivita bude rásť oveľa rýchlejšie ako dlh. V skutočnosti, ak by sa obyvateľstvo a štáty snažili splatiť všetky dlhy, likvidita by začala z trhu miznúť veľmi rýchlo, čo by malo za následok defláciu, vysoké úrokové miery a dlhú hospodársku krízu.

V dôsledku by nastal deflačný scenár Veľkej hospodárskej krízy, po strate veľkého množstva úverov využitých na burzových špekuláciách a za spotrebný tovar. Finančný systém si nemôže dovoliť kontrakciu ekonomiky. Tá musí neustále rásť, zvyšovať spotrebu, efektivitu a výkony. Samozrejme takýto systém má svoje fyzické limity vo forme dostupných materiálových, ľudských a energetických zdrojov na zabezpečenie neustálej expanzie. Blain vo svojom článku pre International Social Science Journal uvádza, že žiadnej krajine sa ešte nepodarilo splatiť štátny dlh (Blain, 1987, s. 557).  Ako príklad prezentuje amerického prezidenta Andrew Jacksona, ktorý znížil dlh USA na 38 000 dolárov v roku 1836, čím spôsobil nasledujúci rok v krajine hlbokú krízu v dôsledku nedostatku likvidity a vysokých úrokových mier. Chicagska pobočka Federal Reserve uvádza vo svojej brožúre nasledové:  „Banky v skutočnosti nikdy nesplatia svoje dlhy za peniaze, ktoré prijali ako depozity. Ak by sa tak stalo, žiadne nové peniaze by sa nedali vytvoriť. Čo sa v skutočnosti deje, keď robia banky pôžičky je, že banky vymenia úver za dlžobný úpis na účet dlžníka. ... Dlhové depozity potom vytvárajú nové adície k celkovým depozitom bankového systému.“ (Chicago Federal Reserve, 1963 prípadne Brown, 2007, s. 172) Samotná centrálna banka poukazuje na to, že kontrakcia úverov v ekonomike založenej na nestálom raste je nemožná. Z tohto dôvodu peňažná zásoba v ekonomike neustále rastie. Emisia peňazí do ekonomiky vyžaduje vytvorenie dlhu a úroku. Keďže úrok má tendenciu rásť exponenciálne a na jeho splatenie je nutné vytvárať stále nové dlhy a emitovať nové peniaze, objem obeživa rastie rovnako, exponenciálnym tempom, ako je to prezentované na obrázku 6.

Od marca roku 2006 správna rada Federálnych rezerv odmieta zverejňovať hodnotu peňažného agregátu M3.

Obr. Vývoj objemu peňažnej zásoby v USA medzi rokmi 1960 až 2007

Zdroj: Banka federálnych rezerv

Dostupné na: http://www.safehaven.com/article/8030/composition-of-the-us-money-supply

Expanzia obeživa vyžaduje neustály hospodársky rast. Nadmerné úverovanie nad možnosti reálnej ekonomiky by spôsobilo rast objemu peňazí, krytý stále menším objemom produkcie. Pomalý rast inflácie zabezpečuje systému expanziu a stabilitu zároveň. Inflácia je udržiavaná vo vyspelých ekonomikách na úrovni okolo 2%. Ak by inflácia klesla príliš rýchlo do deflácie, systém úverovania by sa zastavil a hrozil by jeho kolaps. Preto je prijateľnejšia malá inflácia, než hrozba poklesu tvorby nových peňazí a úverov. Nestrážená inflácia môže mať taktiež nebezpečné dlhodobé dôsledky. Systém neustáleho rastu dlhu a inflácie je limitovaný fyzickými možnosťami planéty udržiavať rast spotreby a produkcie. Ak na tieto bariéry finančný systém narazí, bude musieť prejsť zásadnými zmenami. Dovtedy môže systém expandovať s postupnou akceleráciou po exponenciálnej krivke. Ako uvádza Mauldin (Mauldin, 2011, s. 161) „Keď USA a zvyšok sveta používal zlatý štandard, obdobia inflácie striedali obdobia deflácie. V priemere svetová hladina cien oscilovala okolo nuly. Infláciu v jednom roku striedala v druhom roku deflácia. ... Po dohode z Bretton Woods v roku 1948, kedy sa svet zaviazal k dolárovému štandardu nominálne krytého zlatom a po roku 1971, odkedy USA už negarantujú výmenu dolára za zlato, sa niečo stalo: ostala nám len inflácia.“

Pokračovať na ďalšej kapitole: Krátka história svetového finančného systému

Stiahnuť celú publikáciu: Inflačné činitele svetovej ekonomiky a opatrenia proti ich dopadom