Necelý rok pred koncom druhej svetovej vojny sa v Bretton-woods, v Štáte New Hampshire, stretli zástupcovia 40 štátov, za účelom vytvorenia stabilného medzinárodného finančného poriadku. Vyše osemsto účastníkov tejto udalosti po prvý krát v histórii ustanovilo monetárny poriadok medzi štátmi na oficiálnej úrovni. Keďže Británia nemohla plniť úlohu garanta najstabilnejšej svetovej meny, z dôvodu jej zadlženia, vyčerpania priemyslu vojnou a stratou dôvery v dôsledku úpadku Britského impéria, musel byť vytvorený nový stabilný systém finančných vzťahov. Taktiež bolo nevyhnutné prerokovať vzájomné záväzky a dlhy jednotlivých spojencov po vojne a obnovu zničených krajín. Zástupcovia zúčastnených štátov sa chceli vyhnúť ekonomickému chaosu v dôsledku nekoordinovaných finančných politík štátov. Snažili sa predísť situácii, ktorá nastala po prvej svetovej vojne, keď enormné dlhové zaťaženie a slabá výkonnosť Nemeckej ekonomiky spôsobili v tejto krajine hyperinfláciu. Hyperinflácia Weimerskej republiky mala vážne hospodárske a politické dôsledky a vytvorila príležitosť pre nástup nacizmu. Zároveň bolo účelom konferencie predísť monetárnym vojnám, izolacionizmu a aplikácii neštandardných monetárnych krokov, ktorých použitie v čase medzi svetovými vojnami, zosilnilo dopady Veľkej hospodárskej krízy na svetovú ekonomiku.
Výsledkom dohôd z Bretton-Woods bolo založenie Medzinárodného menového
fondu, ktorý mal zabezpečovať monetárnu stabilitu nového systému a Svetová
banka pre obnovu a rozvoj, ktorá slúžila ako banka poskytujúca úvery,
hlavne na obnovu priemyslu a infraštruktúry v štátoch zničených vo
vojne. Krajiny, na ktorých území sa najničivejšia vojna v dejinách
odohrávala, potrebovali nevyhnutne prostriedky na rekonštrukciu. Spotreba
materiálu a hlavne energií bola po vojne enormná. Európa potrebovala v prvom
rade ropu, pričom trhu ropy v tom čase dominovali americké ropné
spoločnosti a tie vyžadovali platby v dolároch. Napríklad
z Marshalowho plánu bolo až 10% prostriedkov vyčerpaných na spotrebu ropy
(ECA, 1952). Navyše sa cena ropy za tri roky od konca vojny, vplyvom vysokého
dopytu, skoro zdvojnásobila. Európske štáty mali po vojne značné množstvo
záväzkov voči Spojeným štátom za vojenský materiál. Na druhej strane USA mali
dostatok prostriedkov na to, aby sa stali nosníkom nového stabilného finančného
systému. Vlastnili dve tretiny všetkého zlata určeného na monetárne transakcie
(Eichengreen, 2007, s. 15) a boli obchodnou veľmocou. USA taktiež
disponovali armádou s globálnymi možnosťami a ako prvé vlastnili
jadrovú zbraň. Dolár sa preto stal jadrom povojnového svetového monetárneho
systému. Bol fixovaný k zlatu pomerom 35 dolárov za jednu uncu zlata.
Ostatné meny boli následne fixované k doláru stálou paritou. Tento
finančný systém ostal stabilný až do konca šesťdesiatych rokov.
Keďže je nový kapitál výkonnejší ako starý, Európa naštartovala
hospodársky rast rýchlo. Výnosy investícií v Európe boli vysoké a kapitál
z USA sa začal presúvať do zámoria, na úkor domácich podnikov. Tento odliv
prostriedkov spôsobil v USA krízu na začiatku 50. rokov a postupný
nárast úrokových mier trvajúci až do konca 70. rokov. Navyše sa so začiatkom
Vietnamskej vojny zvyšoval verejný dlh. Pokračujúca vojna mala vplyv na
obnovenie zbrojárskeho priemyslu, ale príliš zaťažovala štátny rozpočet.
Postupne sa začal zvyšovať obchodný deficit a keďže prezident Lyndon
Baines Johnson nechcel zvyšovať dane, rástla aj inflácia. V dôsledku
týchto krokov sa pozícia dolára na svetových trhoch začala zhoršovať. V roku
1949 boli doláre kryté zlatom na úrovni 57%, 23 miliárd dolárov v zlate
krylo 41 miliárd dolárov bankoviek v cirkulácii a depozitov
centrálnej banky. V roku 1965 zásoby zlata klesli na 15 miliárd dolárov
a objem obeživa a depozitov vzrástol na 55 miliárd dolárov. Krytie
zlata kleslo v tomto roku na 27% (Engdahl, 2009, s. 253) Európske krajiny
používali od druhej svetovej vojny dolár ako rezervnú menu. Keďže bol rovnako
dobrý ako zlato, namiesto zlatých depozitov používali doláre a ukladali
v nich svoje obchodné prebytky. S poklesom dôvery v dolár rástli
obavy o tieto rezervy a ich skutočnú hodnotu. Situácia sa začala
vyhrocovať, keď bol zrušený zákon o povinných zlatých rezervách, ktorý
garantoval krytie minimálne 25% obeživa emitovaného centrálnou bankou USA
zlatom.
Medzinárodný povojnový finančný systém garantoval stabilnú výmenu
dolára za zlato, avšak ekonomická situácia jednotlivých participantov sa zmenila.
Pre USA bolo výhodné zachovávať nastavený systém, pretože mohlo na úkor svojich
veriteľov hospodáriť s vysokým deficitom a zároveň produkovať vyššiu
infláciu, bez negatívnych dopadov na postavenie dolára stále fixovaného
k zlatu pevnou paritou. Začal sa však objavovať politický tlak na
devalváciu dolára. Francúzsko vyžadovalo hodnotu 70 dolárov za jednu uncu
zlata, čiže devalváciu o 50%. Požiadavky na vytvorenie novej rovnováhy vo
svetovom finančnom usporiadaní sa zostrili hlavne po tom, čo USA výrazne expandovalo
deficit. Ten sa z hodnoty 1,4 mld. dolárov v roku 1965 zvýšil na
úroveň 25,2 mld. (Emanuel, 2008) v roku 1968. USA si nemohlo dovoliť
výraznú devalváciu dolára. Zlaté rezervy klesli na kritickú hranicu 25%
a pri výraznej devalvácii by tieto rezervy nemohli uspokojiť držiteľov
dolárov pri snahe vymeniť ich za zlato. Ak by nastal panický výber zlata,
hrozil by Spojeným štátom bankrot. Dôvera v dolár bola oslabená nielen
kvôli nízkemu podielu zlatých rezerv, ale aj kvôli domácemu ropnému šoku, ktorý
zasiahol hospodárstvo USA na začiatku 70. rokov. Ekonomika USA nemohla ustáť
záväzky, ku ktorým sa zaviazala a navyše ropná kríza podkopala jej
produktivitu. Prezident USA Richard Nixon 15. augusta 1971 jednostranne uzavrel
tzv. zlaté okno, čím zrušil konvertibilitu dolára za zlato. Toto agresívne
opatrenie z balíka krokov, ktoré mali viesť k stabilizácii finančného
systému USA, nastalo po tom, čo značné množstvo kapitálu začalo unikať
z americkej ekonomiky. Globálny ekonomický systém sa transformoval
z fixného výmenného systému na systém voľných kurzov. Meny v ňom boli
kryté silou ekonomiky a otvoril sa tak trh menových kurzov. Nákup a predaj
jednotlivých mien prestal byť fixovaný, ale začal sa riadiť trhovými princípmi.
V roku 1973 Síria a Egypt zaútočili na Izrael a začala
tzv. Yom Kippurská vojna. Ako nástroj nátlaku na spojencov Izraela sa rozhodli
arabské štáty použiť svoj ropný export. Na zasadaní organizácie exportérov
tejto komodity – OPEC vo Viedni padlo rozhodnutie zvýšiť ceny o 70%
a následne obmedziť produkciu o 5% každý mesiac, kým Izrael nestiahne
vojská za hranice svojho územia podľa dohôd z roku 1968. Dôsledkom bol
štvornásobný nárast cien ropy behom jedného roka. Priemyselné ekonomiky boli
zasiahnuté prudkým zvýšením tejto dôležitej energetickej komodity veľmi vážne.
Napríklad v Nemecku
„ropná
kríza prispela v roku 1974 k dramatickému kolapsu nemeckej
Herstatt-Bank a kríze nemeckej marky. Náklady Nemecka na import ropy sa
zvýšili o závratných 17 miliónov západonemeckých mariek v roku 1974
a počet nezamestnaných vzrástol o pol milióna. Inflácia dosiahla
alarmujúcu hodnotu 8%. Šokový efekt prudkého, štyristo percentného zvýšenia
cien základných energetických vstupov devastoval priemysel, prepravu
a poľnohospodárstvo. Dôležité odvetvia ako oceliarstvo, lodná výroba a
chemický priemysel, sa prepadli do
hlbokej krízy v dôsledku ropného šoku.“ (Engdahl, 1992, s. 154 )
Cena ropy, ako bude prezentované v príslušných kapitolách, má
významný vplyv na vývoj HDP. Ropný šok, v už tak napätej medzinárodnej
hospodárskej a finančnej situácii, pôsobí ako hlavný míľnik, kedy dolár
síce bol uvoľnený z viazanosti na zlato, ale zároveň bol neoficiálne
naviazaný na ropu. V dôsledku nárastu cien ropy vzrástla v západných
krajinách inflácia a vlády a centrálne banky museli viesť zápas
o hospodársku a menovú stabilitu. Americká ekonomika prechádzala
v sedemdesiatych rokoch hlbokou krízou a v dôsledku inflácie
bola centrálna banka USA nútená dvihnúť úrokové miery na rekordnú úroveň 12
percent (viz. obrázok 7). Drahá ropa
spôsobila dovtedy výnimočný jav – stagfláciu – rast inflácie a stagnácie
ekonomiky s rastúcou nezamestnanosťou, zároveň. Centrálne banky
v takomto prípade musia voliť medzi rastom úrokových mier, aby znížili
infláciu alebo ich poklesom, aby stimulovali ekonomiku. Vysoké ceny energií sa
premietli do cenovej hladiny ako inflácia a zároveň zvyšovali náklady
produkcie, čím sa zvyšovala nezamestnanosť a ekonomika stagnovala.
V dôsledku politiky predaja ropy za doláre na medzinárodných trhoch
nastali v tomto období taktiež dva významné javy, ktorých dôvodom výskytu
je prudké zvýšenie cien ropy:
·
Výrazný
dopyt po dolároch zo strany krajín importujúcich ropu a
·
Rast dlhu
krajín tretieho sveta, ktoré museli ropu kupovať za štvornásobné ceny.
Obr.
7: Historická úroková miera centrálnej banky USA
Zdroj: FederalReserve.gov
Rast cien ropy zvýšil atraktivitu dolára v čase všeobecnej
nedôvery v ekonomiku USA. Dopyt po dolároch a inflácia v ekonomike
Spojených štátov zároveň spôsobili prudký nárast úrokových mier v USA.
Vysoké úrokové miery a drahé energie spustili v USA recesiu. Na
druhej strane, krajiny tretieho sveta boli nútené nakupovať ropu na svetových
trhoch za vysoké ceny, ak chceli pokračovať v industrializácii, ktorú
započali v 60. rokoch, Napríklad India, ktorá, ako uvádza Engdahl:
„dosahovala v roku 1973 obchodný prebytok a na
rozvojovú krajinu mala zdravú ekonomiku. Na začiatku roka 1974 vlastnila
devízové rezervy v hodnote 629 miliónov dolárov, ktoré musela minúť na
nákup ropy, pretože jej ročný účet za ropu sa skoro zdvojnásobil na 1 241
miliónov dolárov – v dolárových transakciách. ... rozvojové krajiny
nahromadili po roku 1974 celkový deficit 35 miliárd dolárov podľa údajov
Medzinárodného menového fondu, čo bola v tom čase kolosálna suma. Nie je
náhodou, že ich deficit bol štvornásobný oproti predošlému roku, stúpol úmerne
s cenami ropy.“ (Engdahl, 1992, s. 155)
Kríza americkej ekonomiky a inflácia v 70.
rokoch spôsobili nárast úrokových mier v USA až na 18%. Krajiny tretieho
sveta, ktoré svojimi dolárovými úvermi financovali dovoz ropy sa čoskoro
zachytili v úverovej špirále. Náklady na správu úverov denominovaných v
dolároch dosiahli takú sumu, že chudobné krajiny si nemohli dovoliť splácať
svoje záväzky a museli požiadať o pomoc Medzinárodný menový fond. Na
druhej strane, štáty exportujúce ropu získali veľké množstvo dolárových rezerv
v dôsledku predaja drahej ropy. Tieto prostriedky boli uložené hlavne
v bankách Spojených štátov a Veľkej Británie. Ako popisuje Clark,
následne prúdili do krajín tretieho sveta ako pôžičky pre rozvojové ekonomiky:
„Saudská Arábia
a ostatné krajiny organizácie OPEC ukladali dolárové prebytky v
bankách USA a Veľkej Británie, ktoré následne tieto petrodoláre
využili na náup eurodolárových dlhopisov alebo ako pôžičky pre rozvojové
krajiny, ktoré si zúfalo potrebovali požičať doláre na financovanie ropy pre
vlastné hospodárstvo. Zatiaľ čo tento obchod bol výhodný pre finančné centrá
v USA a Veľkej Británii, hromadenie petrodolárových dlhov na konci
sedemdesiatych rokov vytvorilo bázu pre krízu dlhu rozvojových krajín
v osemdesiatych rokoch. Stovky miliárd dolárov bolo recyklovaných od
krajín organizácie OPEC, do Londýnskych a New Yorkských bánk a naspäť
do rozvojových krajín.“ (Clark, 2005, s. 22)
Úzky vzťah medzi cenou ropy a hodnotou dolára
ostal zachovaný dodnes. S rastom ceny ropy jeho hodnota klesá a naopak,
ako je zjavné z obrázku 8.
Obr.
8 Vzájomný vzťah medzi hodnotou dolára a cenou ropy crude oil
Zdroj: http://stockcharts.com
Na začiatku 80. rokov sa ekonomika USA dostala z krízy. Po ráznych
zásahoch centrálnej banky proti inflačným tlakom a ekonomických
opatreniach prezidenta Ronalda Regana, ktoré smerovali hlavne do oblasti
verejných výdavkov, liberalizácie finančného trhu, znižovaní daní a kontroly
inflácie sa začala americká ekonomika zotavovať. Ceny ropy ostali v tomto
období stabilné a na relatívne nízkej úrovni. V polovici 80. rokov
začína byť zjavné, že hlavný ideologický rival USA, Sovietsky zväz, prechádza
hlbokou ekonomickou krízou. Tá bola spôsobená neefektivitou sovietskeho
hospodárstva, nízkymi príjmami za export ropy a výdavkami na vojenské
operácie sovietskych vojsk v Afganistane. Na konci 80. rokov sa Sovietsky
zväz rozpadá a prechádza na liberálny model ekonomiky. Začína sa éra globalizácie.
Prichádzajúcim desaťročiam bude dominovať integrácia svetovej ekonomiky
a rast svetového obchodu. Dolár opäť potvrdí svoje postavenie ako nosník
svetového finančného trhu, po tom, čo USA ostanú jedinou superveľmocou.
Odstránenie politických bariér, pokračujúca liberalizácia finančného sektoru
a nové technológie budú formovať
svetový finančný systém až do príchodu krízy hypotekárnych úverov.
Pokračovať na ďalšej kapitole: Vznik bubliny hypotekárneho trhu
Pokračovať na ďalšej kapitole: Vznik bubliny hypotekárneho trhu
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára